Vodník pri Dujkovom mlyne

Mlyn bol v rodine už druhý, lebo prvý rodičovský mlyn, kde sa syn Emil remeslu mlynárskemu  vyučil, museli zbúrať v čase prvej Česko-Slovenskej republiky. Lebo vraj  bol v ceste budovanej železničnej trati zo Slovenska na Moravu.  Stál, ba stále stojí  poniže novovybudovanej cesty, pod ktorou sa vinul aj náhon na Francisovu  turbínu mlyna.
Svah od náhonu ku ceste bol prudký a trávnatý, vo vode rástlo záružlie, „žabacie mydlo“ a rôzne vodné trávy. Pod ich koreňmi mali skrýše raky, pstruhy a lastúrniky – škeble, ktoré sme ako chlapci volali „žabacie korýtka“. Kedysi sa z nich vyrábali perleťové gombíčky na košele a na periny. Ťažko sa vyšlo po svahu  hore aj keď bolo sucho, tobôž po daždi. Okrem miest na to určených.  Veľká voda vždy nanosila bahno do náhonu a mlynár ho postupne vyhadzoval na oba jeho brehy aby sa spád zachoval. Táto jeho činnosť, síce nevyhnutná, ale rastlinky a raky i ryby boli z nej často vystrašení, ba i na živote ohrození. Určite sa to nepáčilo ani vodníkovi! Prečo by aj? Za vlhkého počasia sa na svahu kĺzalo ako po vazelíne.

Na týchto miestach, na náhone povyše mlyna sa udiala aj skutočná príhoda so „skutočným“ vodníkom. Bola už neskorá chladná a daždivá jeseň. Záletná a žiadúca vdova sa nadránom vracala domov, aby deti pobudila a do školy vypravila.  Zahĺbená do pekných spomienok na prežitú noc  kráčala krajom cesty ponad náhon v čase svitania, keď sa noc lámala s dňom, mesiac bledol a zore  začínali modravieť. Vtedy uvidela  bytosť, o ktorej si myslela že existuje len v ľudskej fantázii a v rozprávkach pre deti.
Videla vodníka, ako sa zúfalo metá, trepe, či lezie, alebo iba chce vyliezť z vody náhonu?  Zelený frak mal celý zablatený, vodnými rastlinami a chaluhami oblepený, z hlavy ovenčenej korunou zo záružlia mu klipkali vystrašené zelené oči. „Ój Bože, zavzdychala vnútorným hlasom. Veď on ma chce stiahnuť k sebe do vody, chce ma potrestať za moje hriechy! Ách, prečo som taká? Musím potlačiť svoju žiadostivosť a nežiť v hriechu!“ Ozlomkrky utekala preč, preč z tohto miesta.
V behu premietala predsavzatia na svoju budúcnosť a že hriechu sa treba zbaviť čím skôr. Len vystrojí deti, veď čo by si chúdence počali, keby ju vodník ku sebe stiahol, a pôjde sa vyspovedať! – ozýval sa  hlas svedomia. Ako som mohla uveriť, že vodníci sú rozprávkové bytosti? Alebo ja som sa dostala do neskutočného teda rozprávkového sveta? – premietala v mysli. Ako si predsavzala, tak aj urobila. Hneď ako sa dalo šla rovno na faru, aby si očistila dušu a upokojila rozrušenú myseľ.

Pokračovanie nabudúce