Blog Petra Remiša: Identifikátor
Čakal som celé týždne. Občas som si odskočil do samošky na rožky, ale stále som bol v strehu. Lenže nedarilo sa mi. Nie a nie stretnúť môjho sčítacieho komisára.
Začal som už zúfať: Ochorel? Kašle na mňa? Tuším ma odpísali. Nakoniec mi praskli nervy a bežal som na úrad. „Prosím vás, okamžite mi pošlite nejakého komisára!
Odporučili mi online formulár. Lenže ako, keď doma nemám internet a v robote mám zakázané klikať na všetko, okrem našej firemnej stránky? Koncom tretieho týždňa som dospel k rozhodnutiu: Ukončím to!
Naškriabal som list na rozlúčku a v noci som sa vyšplhal na Krajinský most. Riadne zadychčaný som vyšiel až na vrchol oblúka. „Au! Stúpili ste mi na nohu“, vyrušil ma cudzí hlas. V tej tme som si nevšimol, že nie som na moste sám.
Bol to môj sčítací komisár. Chystal sa zoskočiť.
Mal nervy v kýbli. Stokrát bol u mňa, ale nikdy ma nezastihol. Ledva som ho upokojil. Po polhodine ma ale prestal napínať a podal mi sčítacie hárky.
Skoro som sa rozplakal od dojatia. Do kolónky Obvyklé miesto pobytu som uviedol „V ŠENKU“. Dôvod presťahovania: „SMAD“. Potom som nalepil komisárovi na čelo svoj identifikátor, prežehnal som sa a skočil.
Ešte som stihol rannú kávu na riečnom bagri Bezovec.
