Na Bielu sobotu pálili Judáša
V kresťanskom kalendári sa na Bielu sobotu končí štyridsaťdňový predveľkonočný pôst. Dôležitým cirkevným úkonom bolo rozväzovanie zvonov a príprava na oslavu zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ktorá sa začína nočnou veľkonočnou vigíliou. K prvému zvoneniu sa viazali rozmanité a nesúrodé zvyky.
Na Bielu sobotu sa v domácnostiach roznecoval tzv. živý oheň, na ktorom sa pripravovali veľkonočné obradové jedlá. Zvyk súvisel s požiadavkou novosti na začiatku nového poľnohospodárskeho roka.
Oheň – tradičný sprievodca Bielej soboty
Osobitým spôsobom sa oheň integroval do cirkevných obradov veľkonočného týždňa v podobe pálenia Judáša alebo Judášovej vatry na Bielu sobotu. Pred kostolom sa zakladal oheň, v ktorom sa spaľovali zvyšky posvätných predmetov – starého paškálu a oleja z večného svetla. Oheň bol posvätený kňazom a zapaľovala sa ním hlavná sviečka – paškál i ostatné sviece. Vyhasnutým uhlíkom a popolu sa pripisovala magická ochranná sila, preto ich dávali na polia, najmä do ľanu a konope alebo pod povalu na ochranu pred požiarom. Časté bolo umývanie sa v potokoch, studničkách, vzájomné polievanie sa ľudí, aby odišla choroba. Dom sa vyzametal, tak bol chránený pred hmyzom. Bohatú úrodu ovocia malo zabezpečiť trasenie ovocných stromov.
Ľúbostná mágia a veštenie
S prvým zvonením sa spájala i ľúbostná mágia a veštenie. Vo Vajnoroch mali všetky na vydaj súce dievčatá utekať do šopy, nabrať plnú náruč polienok a po príchode domov ich porátať. Ak bol počet polienok párny, budúcim mužom dievky mal byť mládenec, ak nepárny, tak vdovec.
Na Bielu sobotu sa jedávala kyslá polievka a makové alebo bryndzové opekance. V tento deň sa pripravovali obradové jedlá, ktoré sa svätili a konzumovali na Veľkonočnú nedeľu. Dievčatá farbili vajíčka a mládenci plietli korbáče. Biela sobota bola šťastným dňom na sadenie a siatie.
