Arabi idú do Mekky, džezmeni by mali ísť do New Yorku

Kto vás priviedol k hudbe?

– K hudbe som sa dostal vďaka rodičom, ktorí ma prihlásili do Základnej umeleckej školy v Piešťanoch. Keďže na gitare hrávala aj moja sestra, bola škoda nevyskúšať to aj so mnou. Tam som začal najprv hrať na flaute a po určitom čase som sa dostal ku gitare.

Spomínate si na meno svojho prvého učiteľa?

– Na začiatku som chodil k Ľubomírovi Várymu. Učil ma hrať na flaute i gitare. Okrem toho založil aj známy Piešťanský dixieland. U neho som sa stretol s akýmisi náčrtkami džezu, ale aj inej muziky ako len klasickej.

Kam smerovali vaše ďalšie kroky po ukončení umeleckej školy?

– Skončil som Gymnázium Pierra de Coubertina, kde som si rozširoval všeobecný prehľad. Hudbe som sa venoval len vo voľnom čase. Veľa som počúval rock, blues, cvičil som a snažil som sa napodobňovať mnohých hudobníkov. Tiež som trénoval sólo gitaru. V tom období som ešte vôbec nevedel, že sa tomu začnem venovať profesionálne. Pôvodný plán bol byť doktorom. Hudba bola len jedna obrovská vášeň, ktorá mi celkom išla.

Dostali ste sa aj do amatérskych kapiel?

– Viac-menej som pôsobil v jednorazových projektoch. Na stálu kapelu som, žiaľ, nemal veľa šťastia, lebo som nepoznal veľa muzikantov. Momentálne mi tie skúsenosti trochu chýbajú.

V hudobnej kariére ste však chceli pokračovať. Stretli ste sa s viacerými slovenskými džezovými osobnosťami. Ako ste sa k nim dostali?

– V roku 2008 som sa prihlásil na každoročnú udalosť Letná jazzová dielňa v Bratislave. Až tam som našiel veci, po ktorých som nejakú dobu pátral a chcel vedieť. Stretol som môjho budúceho učiteľa Michala Bugalu, na ktorého som tam získal kontakt. Po dielni som začal navštevovať jeho súkromné hodiny. Okrem toho som mal šťastie, pretože v tom roku vznikli v Piešťanoch džezové kurzy. Viedol ich Mišo a piešťanský klavirista Tomáš Gajlík.

On vás priviedol do vašej súčasnej školy v Grazi?

– Keď som k Mišovi Bugalovi začal chodiť, mal túto školu viac-menej ukončenú. Na súkromných hodinách sme sa zameriavali na prípravu na prijímačky. Popri maturite som na tom začal pracovať. Zo zozačiatku to nebolo vôbec ľahké, postupne to išlo. Začal som chodiť na jam-sessions v Piešťanoch, ktoré mi dali veľmi veľa.

Získali ste v Grazi vhodné podmienky na ďalšie napredovanie?

– Presne tak. Mám dni, ktoré trávim celé v škole, naopak, iné som stále doma. Všetok čas sa snažím využiť, aby som cvičil čo najefektívnejšie a bol vždy pripravený. Popri školských veciach sa snažím cvičiť aj moje veci, ktoré si píšem do plánu. Ten sa snažím vždy naplniť.

Mohli by ste opísať proces vášho cvičenia a plánovania?

– Spočíva v získaní čo najväčšej kontroly nad nástrojom. Ten totiž ovládam ja, nie naopak. Trénujem technické veci ako stupnice, rozklady a akordy. Tie sa správnym cvičením dostávajú do ucha. V neposlednom rade si precvičujem praktické veci ako sluchová analýza, klavír či teóriu. V poslednom čase robím veľa transkripcií. Netreba však zabúdať na jedno – počúvať kvalitnú hudbu.

Vedeli by ste predstaviť vaše džezové vzory?

– Ovplyvnený som hlavne be-bopovými hráčmi ako sú Wes Montgomery, George Benson, Grant Green, Pat Martino a inými. Počúvam aj veľa dychárov ako Sonny Rollins, Sonny Stitt, Ronnie Cuber, Charlie Parker a tiež klaviristov. Určite však nepočúvam len džez, je veľmi veľa vynikajúcich muzikantov iných žánrov.

Vedeli by ste vysvetliť, z akých štýlov pozostáva džez?

– Pre mňa je súčasť celku nazývaný American music. Celá hudba sa vyvíjala spoločne. Týka sa to džezu, folku, bluesu či funku alebo hip-hopu a popu. Vzájomne sa všetky štýly ovplyvňujú a majú jeden spoločný koreň – blues. Džez je spojenie swingového rytmu, bluesu a improvizácie, ktorá je pre tento žáner typická. Čistokrvný však pre mňa neexistuje, pretože je v danom období vždy konfrontovaný rôznymi trendmi aj z iných žánrov. Dá sa skôr opísať z pohľadu vývoja. Najprv vznikol dixieland, potom swing, big bandy, neskôr bebop, charakteristický menšími zoskupeniami a virtuóznym hraním, ktorý sa stal základným kameňom džezového hrania. Potom modernejší modálny, až do dnešného súčasného džezu. Ak ho niekto chce študovať, mal by prejsť takýmto istým vývojom. Ak chce niekto hrať moderne, musí ovládať základ. Opačne to nefunguje, aj keď si to niektorí myslia.

Na Slovensku je však džez menej populárny. Vedeli by ste odporučiť kvalitného domáceho džezového hudobníka?

– V prvom rade by som spomenul môjho učiteľa Michala Bugalu, gitaristu a skladateľa, ktorý prednedávnom pokrstil nové cédečko 1st Touch. Nahral ho v New Yorku s významnými a renomovanými hráčmi. Za jeho odvahu si určite zasluhuje veľký obdiv.

V Piešťanoch je v povedomí najmä Dodo Šošoka, ktorý nedávno zomrel. Máte naňho tiež nejaké spomienky?

– Nemal som to šťastie stretnúť sa s ním osobne. Zomrel o dva mesiace skôr, ako som začal hrávať v jeho klube. Je to určite človek, čo spravil pre slovenský džez veľmi veľa. Pre Piešťany urobil asi najviac, čo sa týka hudby. Preto si zasluhuje rešpekt nás všetkých. Na jeho počesť by mal každý Piešťanec aspoň raz zavítať na jeho festival, kde hrajú najlepší muzikanti z celého sveta.

Mladí hudobníci majú v dnešnej hudobnej zóne ťažké presadiť sa. S nepopulárnym džezom to musí byť ešte náročnejšie. Čo vám dodáva inšpiráciu presadiť sa?

– V Grazi čerpám z nahrávok mojich obľúbených muzikantov. Keď strácam inšpiráciu, pozháňam nové CD, ktoré ma vždy znova nakopne. Chcem sa priblížiť k mojim cieľom, ktoré treba mať jasne pred očami. Ak človek žiadne nemá, nevie, v akom štádiu cesty sa nachádza a nemôže sa posúvať ďalej.

Ako vníma vaša rodina to, že vychováva hudobníka?

– Viac-menej pozitívne. Vždy ma podporovali, za čo im nesmierne vďačím. Určite som ich aj ja čo-to priučil. Odjakživa som bol názoru, že človek by mal robiť to, čo ho baví. O tom život predsa je – aby sme ho prežili naplno. Keď sa so svojím hobby dokážeme uživiť, sme najšťastnejší v živote.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

– Zlepšovať sa, neskôr viac hrávať a po dokončení školy by som chcel zájsť do Ameriky. Chcem sa do hĺbky venovať aj iným žánrom, ktoré ma bavia. Želám si tiež, aby som nikdy nebol spokojný s mojimi schopnosťami a objavoval nové veci. Pretože to ma motivuje a posúva ďalej.

Máte aj nesplnený sen?

– Tak ako každý Arab musí aspoň raz v živote navštíviť Mekku, džezmen by sa mal pozrieť do New Yorku. Pretože práve v New Yorku sa schádzajú najlepší muzikanti z celého sveta a tam sa človek dozvie, ako sa to má robiť. Okrem toho snívam o tom, aby mali ľudia vždy uši otvorené, neškatuľkovali sa a naučili sa rozpoznávať hudbu, ktorá je robená od srdca, poctivo a kvalitne. A to vôbec nemyslím na džez.  

Vizitka:

Narodený: 14. 9. 1989
Štúdium: Gymnázium Pierra de Coubertina, Universität für Musik und darstellende Kunst Graz
Hobby: šport
Obľúbená destinácia: niekde, kde je pohoda a džez
Čo si na ľuďoch najviac vážim: poctivosť, cieľavedomosť, úcta
Čo mi na ľuďoch najviac prekáža: ľahostajnosť, arogancia
3 veci, ktoré by som si zobral na opustený ostrov: opaľovací krém, slnečné okuliare a ležadlo
Obľúbené jedlo: všetko domáce od mamy
Obľúbená hudba: nekonečná množina
Obľúbený film: Ray, Prelet nad kukučím hniezdom