ZÁHRADA: Ružu preslávila aj Napoleonova manželka

Karol Veľký (742-814) v prepise o pestovaní rastlín nariaďuje pestovať ruže na cisárskych majetkoch. Počas križiackych vojen sa doviezlo do Európy, najmä do Francúzska, veľa druhov ruží z Orientu, z ktorých mali mnohé značný význam pri krížení a vzniku nových kultivarov.

Ďalší vývoj ruží ovplyvnili nové druhy dovezené z Ázie, ktoré sa potom používali pri šľachtení. Výrazný vplyv na rozšírenie ruží treba pripísať prírodovedcom, z ktorých v popredí stojí Aimé Bonpland a Friedrich Wilhelm Humboldt. V 17. a 18. storočí sa dôležitým strediskom rozvoja pestovania ruží stalo Francúzsko, hlavne mestá Montpellier, Rouen a okolie Paríža. Nesporne o slávu ruže sa zaslúžila Jozefína Beauharnaisová, manželka cisára Napoleona, preslávila aj zámocký park v Malmaisone, ktorý spolu so zámkom získala v roku 1798. Malmaison sa stal senzáciou Európy, lebo Jozefína mala dostatok odborných vedomostí, ale hlavne finančných prostriedkov, aby si obstarala existujúce druhy ruží zo všetkých dosiahnuteľných miest. V Malmaisone prvýkrát krížil ruže Andrée Dupont, ktorý založil aj ružovú záhradu pri Luxemburskom paláci v Paríži. Ružou symbolizoval človek svoj odpor proti bezpráviu, útlaku a bezohľadnosti.

Dnes sadíme ruže na miesta, kde tiekla krv mučených, väznených i umučených hrdinov za druhej svetovej vojny, v období neslobody. V histórii je biela ruža symbolom čistoty. Pestovanie ruží u nás ma dlhoročnú tradíciu. Už v minulom storočí boli známe šľachtiteľské majetky, kde ruže vo veľkom rozmnožovali a pestovali. Ruže sa vysádzali v zámockých záhradách a v mestách, ale tiež v súkromných záhradách. Najznámejším šľachtiteľom bol Rudolf Geschwind, rodák z Krupiny, ktorý vyšľachtil tzv. severské ruže odolné voči mrazu. Ku koncu života sa usídlil v Dolnej Krupej, kde žil rod Chotekovcov, a s pomocou grófky Márie Henriety Chotekovej založil svetoznáme rozárium. Táto po jeho smrti pokračovala v jeho diele a získala celosvetové uznanie ako „ružová grófka“. Po jej smrti rozárium spustlo a v súčasnej dobe sa rekonštruuje.

Už pred prvou svetovou vojnou existovali mnohé škôlky. Za prvej republiky sa u nás pestovalo veľa ruží, napr. v Želešiciach pri Brne (Viktoria), v Bukove pri Ústí nad Labem (W. Berger), v Prahe-Chuchli (Walter), v Žehušiciach pri Čáslavi a inde. Veľmi známe boli škôlky J. Bohma v Blatnej, ktorý preslávil naše ružiarstvo aj za hranicami, a J. Vaňka v Chrudime. Po oslobodení sa pestovanie ruží začalo opäť rozvíjať takmer vo všetkých škôlkach. Postupnou socializáciou však ich počet poklesol, ale zvyšovala sa v nich produkcia. V dnešnej dobe sú ruže znovu v popredí záujmu pestovateľov a zažívajú renesanciu. Na škodu je však väčšina rastlín z dovozu.