Kamenná svadba s goralskou muzikou a srdcom z Hrebienka
PIEŠŤANY – Chladný február v piešťanskej kúpeľnej kaplnke rozohriala láska dvoch naoko obyčajných, a predsa vzácnych ľudí. Manželia Elena (85) a Ondrej Pisarčíkovci (87) z Piešťan tu potvrdili po 65 rokoch svoj manželský sľub. Symbolom ich lásky je od soboty dar ich detí – kamenné srdce z Hrebienka.
Manželia Pisarčíkovci z PIEŠŤAN si padli do oka na sánkovačke v roku 1942
Odovzdal im ho kňaz Róbert Vacula. Dvaja Gorali sa zoznámili v Spišskej Belej, kde prežili podstatnú časť svojho života. Do Piešťan sa starnúci pár prišiel ohriať až na dôchodok. Bývajú na Floreáte a v čase, keď sa na Slovensku rozvádza takmer každá tretia rodina, je ich životný príbeh ponaučením i vzorom. Porozprávala nám ho ich dcéra Zuzana Suchá z Popradu.
Kde sa vaši rodičia narodili a spoznali, z akých rodín pochádzali a kedy mali svadbu?
– Moji rodičia majú goralské korene. Otecko sa narodil na Zamagurí – v Spišských Hanušovciach. Keďže rodín s rovnakým priezviskom tam bolo viac, dostali prezývku podľa dvora, v ktorom bývali – Dvorokovci. Oteckovo detstvo a mladosť boli dosť ťažké. Keď mal šesť týždňov, jeho otec, tak ako mnoho otcov v čase veľkej hospodárskej krízy, odišiel za prácou do Spojených štátov. Mama a dvaja synovia sa presťahovali zo Zamaguria do mestečka Spišská Belá pod Vysokými Tatrami. Tam sa v roľnícko-krčmárskej rodine narodila mamička – volala sa Čarnogurská. Rovnaké priezvisko s prvým predsedom KDH Jánom Čarnogurským nie je náhoda. Sú bratranec a sesternica z druhého kolena. A práve v Spišskej Belej sa naši rodičia spoznali. Ako spomína mamička, vídali sa v škole, neskôr si padli do oka na sánkovačke. Ich známosť trvala štyri roky. Nasledovala svadba so stovkou hostí a tancovačkou od štvrtka 28. februára 1946 až do nasledujúceho piatkového rána.
Kde žili po sobáši a koľko detí sa im narodilo?
– Rodičia žili do roku 1980 v už spomínanej Spišskej Belej. Mladí manželia začali podnikať. Prenajali si objekt s názvom Belianske kúpele. Bola tam reštaurácia, tenisové kurty a kúpele, kam chodili ľudia zo širokého okolia. Neskôr, keď sa pomery zmenili, otecko ostal pracovať v miestnych reštauráciách. A bez ohľadu na to, kde to bolo, stále bol verný svojmu krédu: „Úsmev na tvári nestojí peniaze“. Aj vďaka tomu si „kunčafti“ naňho dodnes radi spomínajú. Mamička sa neskôr venovala rodine. Bolo komu, veď sa jej narodilo päť detí. Bohužiaľ, jedno z nich, Marienka, v siedmich mesiacoch zomrelo. Sme štyria súrodenci – Igor (1946), Miro (1959), Juro (1952) a Zuzka (1959). Naši rodičia majú sedem vnúčat a šesť pravnúčat.
((myvideo:1))
Viac sa dočítate v najnovšom vydaní Piešťanského týždňa.
