V školách chýba mladá krv, absolventi sa tam nehrnú

Učiteľ, notár a farár patrili medzi ľudí, ktorým sa prejavovala všeobecná úcta. Dnes je situácia odlišná. V konzumnej spoločnosti sa učiteľ stáva novodobým mučeníkom. Dieťa si môže dovoliť všeličo, ale učiteľ má ruky zviazané. Jeho najsilnejšou zbraňou je autorita. Ak ju nemá, môže vypisovať poznámky či znižovať známky.

Ruku na srdce. Koľkí z nás bagatelizujú a znevažujú zápisy v žiackej knižke svojho niekedy až príliš drzho a rozmaznaného dieťaťa? Koľkí nepočúvajú pripomienky učiteľa a nezavedú prísnejší režim? Mnohí dokonca učiteľom závidia krátku pracovnú dobu a množstvo voľna. O problémoch v školstve sme sa porozprávali s dvoma riaditeľmi základných škôl. Na naše otázky odpovedajú Viera Hankócyová zo Základnej školy na Komenského ulici vo Vrbovom a Vilém Vrba zo ZŠ na Holubyho ulici v Piešťanoch.

Koľko dní platenej dovolenky majú učitelia a koľko si musia nadrobiť, ak chcú ostať doma vtedy, keď v škole nie sú deti?

V. Hankócyová: Učiteľ má deväť týždňov platenej dovolenky za rok. Ak chce byť doma zarovno s deťmi, musí si nadrobiť asi 19 dní. V tomto školskom roku budú mať totiž naši žiaci 45 dní letných prázdnin a 21 dní ostatných prázdnin.

V. Vrba: Podľa kolektívnej zmluvy má v kalendárnom roku učiteľ 40 dní platenej dovolenky. Učitelia a vychovávateľky často zastupujú, čiže majú dostatok nadrobených dní na pokrytie voľných dní v čase prázdnin. Okrem toho musia všetci minimálne týždeň pred začiatkom školského roku nastúpiť do zamestnania.

Ľudia často poukazujú na to, že učiteľom je dobre – odučia si denne tri-štyri hodiny a padla… K tomu majú ešte aj prázdniny. Komu je lepšie?

V. Hankócyová: Povolanie učiteľa je veľmi náročné na čas. Práca je rozdelená do dvoch častí – priama, v ktorej musia odučiť v rámci úväzku hodiny, a nepriama – do nej sa radia dozory, príprava na vyučovanie, príprava testov a samostatných prác, cvičení, ich oprava, tvorba učebných pomôcok,  získavanie  informácií, vzdelávanie sa, ovládanie zručností s audiovizuálnou technikou i počítačom, štúdium psychológie potrebnej k práci s integrovanými žiakmi, rozhovory s rodičmi, individuálne rozhovory so žiakmi, zvyšovanie odbornosti. Musia naháňať kredity, aby dokázali svoju odbornosť, za čo berú platy. Učiteľovi „nepadla“, keď odchádza z pracoviska. Ďalšia práca mu nastane v rodinách, hlavne v čase nočného pokoja, kedy by ste na internete mohli sledovať spoluprácu učiteľov, ktorí sa v práci síce vidia, ale nemajú čas na vzájomnú komunikáciu.

V. Vrba: Podľa pracovnej náplne a v zmysle školského zákona a pracovného poriadku má učiteľ aj vychovávateľ vykonávať ďalšie činnosti a práce. Tie musí často vykonávať doma. Sú to napríklad opravy písomných prác, prípravy na vyučovanie, vypracovanie osnov, plánov metodických združení, predmetových komisií, časovo-tematických plánov, čo sa nedá vždy realizovať v škole. Okrem toho učiteľ denne v priemere odučí skoro päť hodín. Každý deň sa musia pedagógovia (týka sa to hlavne učiteľov na vyššom stupni, ktorí učia dva a viac predmetov v rôznych ročníkoch) plne koncentrovať. Často „bojujú“ s neprispôsobivými žiakmi, riešia výchovné problémy. Učitelia podľa svojho rozvrhu vykonávajú počas prestávok náročné dozory na chodbách aj v triedach.

Úmerne blížiacemu sa koncu školského  roka  stúpa  nervozita učiteľov. Každý z nich čaká na vytúžené prázdniny ako na zázrak. Opíšte psychický stav, v akom sa učitelia nachádzajú koncom mája a začiatkom júna.

V. Hankócyová: Práca s deťmi síce šľachtí, ale aj veľmi unavuje. Hlavne, ak sa stretávate s deťmi problémovými, ktoré majú rôzne spôsoby správania, poruchy učenia a najmä nezáujem a lajdáctvo. Veľa vecí ide z rodiny, učitelia často suplujú prácu rodičov, pritom by mali hlavne vzdelávať. Ten, kto zaviedol dvojmesačné prázdniny, dobre vedel, kde sú možností detí, ale i učiteľov. Každý, kto desať mesiacov robil poctivú prácu, zaslúžil by si relaxovať aspoň štyri týždne v „raji“. Učitelia vyhľadávajú tiché a pokojné miesta, bez komunikácie.

V. Vrba: Tak ako každý človek, aj pedagógovia sa tešia na dovolenky počas školských prázdnin, čo je prirodzené. Samozrejme, musia si najskôr splniť povinnosti. Ukončiť školský rok, uzavrieť hodnotenie a klasifikáciu, prácu a činnosť triedneho učiteľa, vypísať vysvedčenia, pripraviť podklady pre nasledujúci školský rok týkajúce sa učebných plánov podľa školského vzdelávacieho programu, musia si skontrolovať zverené zbierky, kabinety, techniku a podobne. V každej škole sú neprospievajúci žiaci, alebo žiaci s povinnou školskou dochádzkou v zahraničí, ktorých koncom augusta čakajú komisionálne skúšky. Aj tie však musia pripraviť pedagógovia ešte pred prázdninami.

Koľko písomiek a „skúšačiek“ podľa vášho názoru zvládne žiak za jedno vyučovanie, ktoré má napríklad šesť vyučovacích hodín? Kedy je to ešte normálne a kedy už nie?

V. Hankócyová: Myslím si, že dve, ale môže ísť aj o vzájomnú dohodu medzi učiteľmi a žiakmi.

V. Vrba: Počet stanovuje metodický pokyn, ale určite nie viac ako jedno písomné a jedno ústne skúšanie. Všetko však závisí od náročnosti vyučovacieho predmetu, rozsahu práce, odpovede a podobne. Na školách sa na pohľad vedomostí využívajú aj informačno-komunikačné technológie, prezentácie, samostatné, skupinové práce, čo znižuje psychickú záťaž žiakov.

Má v súčasnosti riaditeľ školy možnosť okrem slovnej pochvaly motivovať pedagógov a ostatných zamestnancov aj inak? Koľko peňazí by ste potrebovali „naliať“ do vašej školy a na čo by ste ich použili?

V. Hankócyová: Nemá možnosť, podľa rozpočtov stále nie sú peniaze na tých, ktorí sa snažia a odvádzajú poctivú prácu. Je známe, že keď porovnávame platy s inými vysokoškolsky vzdelanými odborníkmi, sme veľmi pod úrovňou. A to neporovnávam, ako sú hodnotení učitelia v zahraničí. Koľko peňazí by sme potrebovali „naliať“? Toľko, aby učiteľ, ktorý má za sebou dvadsaťročnú prax, mal čistý zárobok aspoň tisíc eur a ten, čo trávi so žiakmi voľný čas popoludní či v sobotu a venuje sa žiakom miesto rodičov, mal by dostať na výplatu ešte viac.

V. Vrba: Pre každého je slovné ohodnotenie či pochvala povzbudzujúcim motivačným prvkom. Avšak vo väčšine sme obyčajní ľudia, čiže do zamestnania chodíme, aby sme mohli prežiť, uživiť svoju rodinu. Hlavným motivačným prvkom sú teda osobné ohodnotenia a odmeny. Pre školu a jej pracovníkov je niekedy dôležitejšie zlepšovanie prostredia, podmienok pracovného prostredia a vylepšovanie materiálno-technického zabezpečenia školy. Okrem osobných príplatkov by bolo veľmi dobré odmeňovať všetkých zamestnancov aj na konci školského roka.

Mnohí muži, ktorí sa oženili s učiteľkami, ale platí to aj opačne, sa sťažujú, že ich polovičky doma rozkazujú a správajú sa k svojim partnerom, akoby boli deti. Ide pravdepodobne o profesionálnu deformáciu. Hovorí sa totiž, že päť rokov a dosť! Aký je váš názor?

V. Hankócyová: Rozvodovosť nie je podmienená povolaním, veď inteligentný a empatický partner dokáže pochopiť náročnú prácu svojej manželky. Tam problém nie je, problém je u tých partnerov, ktorí prácu učiteľa nevedia oceniť.

V. Vrba: Všetko je individuálne, závisí to od osobnosti človeka a od jeho schopností. Odporúčam každému pedagógovi, aby si prežil aspoň dva roky v buď výrobnej, obchodnej, či inej spoločnosti. Tam, kde sú dajme tomu majitelia aj konateľmi respektíve riaditeľmi, kde musí podávať každodenný hmatateľný, merateľný výkon. A to už nehovorím o neistote zamestnania. To rozkazovanie sa skôr prejavuje pri generácii, čo bola v tomto duchu vedená, ale všetko sa dá kompenzovať napríklad s úsmevom, humorom a podobne.

Máte bohaté skúsenosti s prácou v škole, vnímate postupný vývoj, akým sa naša školská mládež uberá. Nemáte pocit, že aj u nás príde ten čas, keď budú musieť na hodinách sedieť pomocníci učiteľa, aby ho chránili pred agresivitou detí a udržali na hodine poriadok?

V. Hankócyová: Myslím si, že ten čas je už tu. Na niektorých školách – hlavne s rómskym etnikom – už takíto pomocníci mali v triedach sedieť. Ale mali by byť aj tam, kde sú v triede traja integrovaní žiaci či deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.

V. Vrba: Mládež a deti kazí spoločnosť – jej klíma, ekonomická situácia a morálka. Deti vidia, že najlepšie sa majú zbohatlíci a zlodeji. V spoločnosti prevláda korupcia. Preto poukazujem v prvom rade na spoločnosť. Rodičia sa totiž často boria s existenčnými problémami – rodinnými a hlavne finančnými. To sa prejaví aj na správaní žiakov v škole. Je to a bude čoraz väčším problémom. Pedagógovia sú na posledných miestach v rebríčku spoločnosti, čo sa určite nezmení. A žiaci ich aj tak vnímajú. Ak je však klíma v škole dobrá a prijateľná, potom by sa aj v budúcnosti nemalo stať to, čo spomínate. Pre riešenie agresivity je tu aj polícia. Najhoršie sú na tom učiteľky na druhom stupni. Ak budú zo školstva miznúť chlapi, bude to čím ďalej horšie. Muži odchádzajú preto, lebo nie sú patrične finančne ocenení a noví absolventi vôbec neprichádzajú.

Myslíte si, že by sa do nášho školstva mohli opäť dostať telesné tresty? Starí rodičia tvrdia, že dve štipľavé na zadok im rozprúdili krv v hlave. Začali premýšľať, prečo dostali masáž zadku…

V. Hankócyová: Do škôl by nebolo treba zaviesť telesné tresty, ak by fungovala rodinná výchova, ktorá by viedla k úcte a rešpektu voči učiteľom.

V. Vrba: Toto by som nechal radšej tak. Zbytočne je o tom diskutovať. Poznám rôzne súhlasy rodičov typu: „Keď treba, tak mu dajte…“ a podobné. Je to o ničom. Telesné tresty ponižujú osobnosť dospelého človeka, u dieťaťa ešte viac. Ale sem-tam by „rodičovské pohladenie“ nezaškodilo. V škole však rozhodne nie.

Najmä na východnom Slovensku, kde je veľa neprispôsobivých detí, vraj niektorí učitelia pred začiatkom vyučovania kontrolujú, či si žiaci nepriniesli do školy nožíky a iné nebezpečné predmety. Zažili ste aj vy situáciu, keď ste museli riešiť odzbrojenie školáka, prípadne inú vážnu situáciu?

V. Hankócyová: Nie.

V. Vrba: Zatiaľ nie. Ak má niektorý žiak niečo podobné, vo väčšine to deti na prvom stupni nahlásia samy. U starších žiakov na druhom stupni je to vždy riziko nielen pre učiteľov, ale aj pre spolužiakov.

Koľko žiakov na vašej škole malo zníženú známku zo správania? Uveďte najzložitejší prípad a ako ho riešite.

V. Hankócyová: Jeden žiak – dieťa z nefunkčnej rodiny – skončil v psychiatrickej liečebni. V minulosti sme riešili problémových žiakov umiestnením do sociálne výchovných zariadení so súhlasom rodičov.

V. Vrba: V prvom polroku dostalo zníženú známku zo správania 17 žiakov, čo je 4,2 % z celkového počtu žiakov. Horšiu známku dávame iba takému dieťaťu, u ktorého sme vyčerpali všetky prostriedky a opatrenia na jeho zlepšenie. Najhoršie prípady boli tento polrok fyzické napadnutie medzi spolužiakmi. Išlo o dievčatá, s ktorými sme absolvovali pohovory aj stretnutia so školským psychológom, s rodičmi a rieši to aj polícia.

Vediete štatistiku o tom, koľko žiakov za posledných päť rokov opakovalo ročník? Kde ich vezmú po ukončení základnej školy?

V. Hankócyová: Za posledných päť rokov opakovalo ročník šesť žiakov. Ak žiak neukončí deviaty ročník základnej školy, môže ísť len na dvojročnú odbornú školu, kde sa zamestná ako pomocník v stavebníctve, strojárskej výrobe či v záhradníctve. Títo žiaci si veľmi ťažko hľadajú svoje miesto v spoločnosti.

V. Vrba: V posledných dvoch rokoch opakovali ročník asi štyria žiaci. Školu navštevuje viacero žiakov, ktorí opakovali ročník viackrát, čím dosiahli vek, keď sa môžu prihlásiť na dvojročný učebný odbor. Vo väčšine je to veľmi dobré riešenie aj pre rodičov. Mali sme prípad, keď si to dokonca žiak aj „vybehal“. Školy, ktoré túto formu vzdelávania poskytujú, sú v tomto smere ústretové.