Blog Petra Remiša: Sadista a lutnista
Celý život ma prenasleduje koncovka “–ista“. Napríklad v detstve som bol sadista.
Trhal som muchám krídla a učil som ich skákať kotrmelce z obráteného horčičáku. Inšpirovali ma krotitelia šeliem z cirkusu Humberto. Keď ma ten škaredý hmyz nechcel poslúchať, vynorila sa ďalšia možnosť: budem šachista.
Šach ma naučil Mirek Buffa na strednej potravinárskej škole. Po prvej (a tiež poslednej) remíze do mňa zaštepil nádej, že budem kráčať v šľapajach Kasparova, Fischera a ostatných velikánov. Stačilo len vydržať.
Lenže prišla iná vášeň: Bojové umenia. Prihlásil som sa karatistického klubu Lokomotíva Nitra. Bohužiaľ, už na prvom tréningu mi o pol metra nižší súper spôsobil masívne krvácanie z nosa skôr, ako som si vysúkal rukávy.
V tej chvíli som zo zapichol.
Na vojne som predstieral 100-percentnú farbosleposť, ploché nohy a žalúdočné vredy. Robil som všetko pre to, aby som pri východe slnka nemusel pochodovať na buzeráku. Darilo sa mi. Vypracoval som sa na všestranného alibistu.
Do civilu som si priniesol gitaru a sen o hudobnej kariére. Štamgasti z Vrtule po mne vykrikovali: „Pozooor, ide lutnista!“. Keď som po desiatich rokoch brnkal stále tie isté tri akordy, stal som sa radšej bulvárny žurnalista (= masochista).
Ako vidieť, bol som všetkým. Aj hedonista.
Len nie komunista a kariérista.
Hasta la vista.
