Odišiel skautský vodca Jozef Petríček

S osemdesiatštyriročným Runcom – tak ho volali jeho spolubratia a sestry – sa rozlúčili všetci, čo si tohto vzácneho muža obľúbili pre dobrotu srdca a dary ducha. Skautský pohreb sa konal 19. januára na cintoríne na Bratislavskej ceste, zádušnú omšu odslúžili v nedeľu v Kostole sv. Štefana.

V Piešťanoch žil od roku 1931

„Žil som tu v siedmich rôznych domoch, ale môj najmilší sa nachádzal na Ulici A. Dubčeka číslo 21,“ zaspomínal si počas nášho minuloročného rozhovoru Jozef Petríček. Sedel v priestrannej obývačke rodinného domu na Žilinskej ceste. „Máme troch synov, dve dcéry a 14 vnúčat,“ začal rozprávanie pri bylinkovom čaji. Ten pripravila jeho celoživotná láska – manželka Terezka. „Dokopy nás je dvadsaťsedem. Keď sa zídeme, obývačka nám nestačí. Stretávame sa asi dvakrát do roka na chalupe, ktorú sme si kúpili v Starej Lehote. Sedliacku usadlosť sme zrenovovali, keď som odchádzal do penzie. Odrekreovali sme tam cez víkendy a v lete aj naše vnúčatá,“ vysvetľoval bielovlasý modrooký Runco.

A začal dlhé rozprávanie plné spomienok. Vrátil sa v ňom až do roku 1931, keď zodieral chlapčenské nohavice v piešťanskej základnej škole, ktorá bola v tých časoch dislokovaná na viacerých miestach. Prváci a druháci sa učili na Rastislavovej ulici, tretiaci v dome pána Brezulu na ulici Pod Párovcami, pretože v susedstve býval ich učiteľ Jankovič. Štvrtý ročník bol opäť na Rastislavovej ulici a piataci chodievali na vyučovanie do budovy dnešného gymnázia, bývalej meštianky. „Prvú a druhú meštianku som vychodil v Štubnianskych Tepliciach, teda v dnešných Turčianskych Tepliciach, kde som býval u školníka v učiteľskom ústave, pána Sedláka. Býval som tam z prozaického dôvodu. Môj otec s mamou pracovali ako chatári pri stavbe najdlhšieho tunela pri Čremošnom. Vtedy sa totiž stavala železničná trať Banská Bystrica – Diviaky,“ pokračoval v rozprávaní Jozef Petríček.

Vodca stáda slonov

Na otázku, čo znamená jeho skautská prezývka – Runco, sa jeho tvár rozžiarila. „To je vodca stáda slonov,“ odvetil. Vzápätí sme túto otázku oľutovali. Jožko v tom okamihu prestal rozprávať o sebe a spustil celú dlhú históriu 80. skautského zboru v Piešťanoch. „Tri razy bol skautizmus v našej vlasti zlikvidovaný. Niekedy tvrdo potlačený, inokedy znovu obnovený. Pravidelne sme organizovali letné stanové tábory v Považskom Inovci a v Malých Karpatoch. Spolu ich bolo 38 a v každom prežilo krásne chvíle približne 80 detí. Skauti majú za sebou aj niekoľko pekných putovných táborov, na ktoré sa vždy veľmi tešia. Len málokto si vie predstaviť, koľko času, energie a úsilia treba na realizovanie letného tábora. Vyžaduje si to množstvo povolení od rôznych inštitúcií, dobré zásobovanie, dopravu inventáru aj detí. A čo je najdôležitejšie – treba pripraviť pestrý program v dvoch variantoch pre dobré aj menej priaznivé počasie…“

Jožko a Terezka stále spolu

Runco siahol do poličky, kde mal príručku, v ktorej spracoval informácie o tom, čo potrebuje organizátor letného tábora v prírode na to, aby uživil a zabavil 80 detí. Kým listoval, jeho manželka Terezka stála pri ňom a s úsmevom na tvári ho pozorovala. Takto ostali zvečnení nielen v mojej pamäti, ale aj v spomienkach mnohých blízkych, priateľov a známych.

Neprešiel ani rok a od našej bývalej kolegyne Evky Marákovej, Terezkinej sestry, sme sa dozvedeli smutnú správu, že Jozef Petríček nečakane odišiel na druhý svet. Stalo sa to v pondelok 17. januára, keď po krátkej chorobe, ale zaopatrený sviatosťami zomierajúcich, odišiel tíško k svojmu Pánovi. Možno sa v týchto chvíľach nachádza v ďalšom putovnom tábore. V skautskom nebi už nemusí vymýšľať varianty pre rôzne typy počasia. Podnebie tam bude pre Jožka Petríčka určite veľmi priaznivé! A tak sme si z úcty zdvihli pravú ruku, opreli palec o malíček a tri ostávajúce prsty namierili k oblohe…