Čaro vianočnej nostalgie
Vianoce nám už dýchajú na chrbát. Prichádzajú ako vždy, v tom istom čase, a to aj napriek tomu, že obchodné domy ich majú už od októbra. Nastáva magický čas, keď fantázia preberá moc nad realitou, zima nad teplom a noc nad dňom.
S prichádzajúcimi Vianocami sa začínajú otvárať ľudské srdcia, vkráda sa nám chvíľa, keď sa môžeme zastaviť, zaspomínať si či zamyslieť sa nad zmyslom vianočných sviatkov. V tomto období sa snažíme byť aj iní, lepší.
Vianoce sú aj časom návštev a posielania pozdravov s prianím lásky, zdravia a šťastia. Kto bol vzdialený od svojej rodiny, rád sa vracia domov. Nemali by sme však zabúdať ani na našich blízkych, priateľov a známych, pretože vo vianočnom čase by nemal byť nikto sám.
Už od útleho detstva milujem vianočnú atmosféru plnú vône vanilky, škorice, anízu, pomarančov a očakávania. Je to atmosféra so zvláštnym čarom, ktoré pôsobí v každom veku. Pri mojich bilančných spomienkach si uvedomujem, že advent a Vianoce vždy boli pre mňa môj starký, roráty, stavanie stromčeka, koledy, kapor vo vani, oliznutie hriateho, darčeky, prechádzky v lese so starkým, polnočná za asistencie svetelného sprievodu baníkov (facigérov), v slávnostných baníckych uniformách a s horiacimi baníckymi kahancami…
S Vianocami mám spojené aj strašidelné príbehy, ktoré sa zaručene stali počas stridžích dní (Katarína, Ondrej, Barbora, Mikuláš, Lucia a Tomáš) v podaní môjho starkého. Prízvukoval mi, že od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc. Mala som rada tieto hororové príbehy, počúvala som ich s napätím a potom som sa z nich, pod perinou, tak krásne bála. Ach starký môj, navždy už odišli dni našich krásnych detských Vianoc!
Vianoce mojej mladosti, to bol aj hlas striebornej trúbky môjho spolužiaka, ktorý vždy pred polnočnou, z balkóna ich domu, zahral do vianočného ticha Tichú noc, svätú noc.
V tomto čarovnom čase, okná boli vymaľované mrazom, zo striech viseli dlhé ľadové cencúle a mesto bolo prikryté bielou perinou, ktorá nám vŕzgala pod nohami. Verím, že v ten večer každý začal veriť rozprávkam a v povetrí zacítil „svišťanie stridžích metiel.“
V duchu tradície, ktorá sa mi nenápadne zapísala do duše rukopisom môjho starkého, pripravovala som Vianoce aj pre moje deti a som šťastná, že už tretí rok môžem v tom pokračovať aj pre moje vnučky – dvojičky Ellu a Miu. Sledujem ich očká a srdce mi bije šťastím, pretože detská radosť, to je pre mňa to najkrajšie.
Vôbec nerozumiem ľuďom, ktorí sebavedomo vyhlasujú, že Vianoce sú zbytočnosťou, gýčom, prežitkom a už vraj nie sú „in“. Myslím si, že prichádzajú o niečo, čo sa nedá ničím materiálnym nahradiť. A je to škoda, pretože sa im zo života vytratila romantika, snívanie a prestali ovládať umenie – trochu si podržať krásu okamihu.
Vianoce, to je aj čas, keď vstupujeme do seba v celej našej kráse takí, akí v skutočnosti sme. Dokazujeme, ako si vážime našich blízkych a slávnosť tejto chvíle. Tento čas je najmä symbolom rodiny, oslavy lásky a váženia si hodnoty domova. Je to aj o tom, aby manžel obdaroval svoju manželku kvietkom a pri vianočnej večeri ju chytil za ruku, aby vnúčatá nám sedeli na kolenách, aby sme tu boli pre našich blízkych, ktorí sú okolo nás, a ony by to mali vnímať, že je to tak. Sedieť len z povinnosti či slušnosti za vianočným stolom a vnútorne sa nezúčastniť na oslave Vianoc s rodinou, to už je diagnóza. Diagnóza odcudzenosti človeka. Odcudzenosti nie len od svojich blízkych, ale aj od seba samého. Takýto človek je stratený v matérii, egoizme, vo svete či workoholizme. Egoizmus a naháňanie sa za peniazmi plodí neľudskosť a stráca vôňu „ človečiny“.
Nepremrhajme zbytočne tento adventný čas len naháňačkou za darčekmi. Vianoce nie sú len o zlate a briliantoch, drahých kožuchoch či iných honosných daroch. Mnohí si ani neuvedomujeme, že ten najväčší dar máme skoro všetci doma, ak máme zdravie a lásku. Každý z nás, ktorý má tieto dva dary, má najviac na svete. Advent tiež nie je len o pečení a upratovaní, pretože je úplne jedno, koľko druhov koláčov napečieme. Vianočný čas je aj o upratovaní duše, a najmä o hľadaní cesty k druhému človeku. Vianoce sú výzvou a príležitosťou, aby sme vniesli svetlo do vzťahov s našimi najbližšími, aby sme obnovili narušené putá. Dobré slovo otvára prístup k druhému, pretože je nositeľom priateľstva, lásky a vzájomnosti.
Na Vianoce nezabúdajme ani na tých, čo už nie sú medzi nami. Nesmúťme a neplačme. Tešme sa z toho, že sme s nimi mohli istý čas žiť a spomínajme len na to pekné, čo sme s nimi prežili.
Vianoce sú aj o výzve odolávať zvádzaniu komerčného a racionálne chladného sveta tým, že prejavíme empatiu a náš ľudský rozmer citov v našom životnom priestore. Je to aj čas odpúšťania, ale aj opustenie pochybných cieľov a „vzdušných zámkov“.
Vianočné sviatky sú obdobím radosti, zázrakov, tajomnosti a prianí. Prichádzajú vyšívané červenými stehmi na obruse od mamy. Počas nich sa hlavne radujme zo všetkého čo nám život prináša, nevzdávajme sa a buďme šťastní.
Všetkým čitateľom Piešťanského týždňa prajem krásne a požehnané Vianoce, aj vám, čo ich ktovie prečo nemáte radi, veď Vianoce za nič nemôžu. Užite si rodinnú pohodu a pokoj, buďte k sebe dobrí a tolerantní, a to nielen vo vianočné dni… Do nového roka vám prajem pokoj v duši, zdravie, dostatok potrebných vecí, kusisko lásky a obyčajnú ľudskú spokojnosť.
