Na juhoamerickej vlne s Michalom Knitlom

Čo vás viedlo k podniknutiu cesty po Južnej Amerike?

– Po ukončení štúdia na Fakulte manažmentu UK v Bratislave som nevedel, čo robiť. Mal som 23 rokov, no začať kancelársky život sa mi nechcelo, a tak som sa išiel venovať tomu, čo viem robiť najlepšie – stal som sa snowboardovým inštruktorom. Počas zimy som si však uvedomil, že potrebujem odísť z Európy a vďaka organizácii Keric a veľkému šťastiu sa mi podarilo ísť na projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja.

Čo ste robili počas doby dobrovoľníckej služby?

– Prvé tri mesiace som pracoval s deťmi v Casa Joven Bien al Sur, v dome mládeže, kde deti chodili pred a po škole (v Uruguaji majú dvojzmenné vyučovanie). Majú zabezpečenú stravu a doučovanie, pričom ak by do školy nechodili, boli by vylúčení. Hlavnou myšlienkou je budovanie hodnôt človeka – ak sa snaží a bude sa učiť, niečo dosiahne, a aby nebol na ulici a nerobil neplechu. Ďalej som pôsobil na dvoch farmách v Čile, na rozvojovej stáži s organizáciou AIESEC v Brazílii a v komunite v Bolívii.

Išli ste na vlastnú päsť a sám. Prečo ste sa takto rozhodli?

– Na projekt do Uruguaja som išiel sám a potom, aj keď som cestoval, nie je ľahké nájsť ľudí, čo majú čas sa dlhú dobu túlať. Aj keď som cestoval sám, aj vďaka couchsurfingu (medzinárodná sieť hostiteľov a hostí) som vždy bol s priateľmi a známymi.

Mali ste predstavu o ceste, o tom, čo všetko chcete vidieť a navštíviť?

– Predstavu som mal, ale veľa sa po ceste menilo. Okruh Patagóniou mi mal trvať dva mesiace a nakoniec trval päť. Pôvodne som chcel ísť aj do peruánskej Amazónie, hôr Ekvádoru, Kolumbie, ale našiel som miesto dobrovoľníka v Bolívii, a tak som nakoniec zostal tam.

Môžete nám v krátkosti popísať vašu cestu?

– Tri mesiace som pracoval s mládežou v Uruguaji a päť mesiacov som cestoval po Patagónii (cez Čile na juh vrátane dvoch krátkych 2-3-týždenných zástaviek na farmách a ďalej som cez Argentínu išiel na sever). Vianoce som strávil v Uruguaji a pokračoval som stážou v Brazílii, kde som bol mesiac a pol. Nasledovala Severná Argentína, potom mesiac v bolívijskej komunite Villa Alcira. Cesta pokračovala do Peru, štyri dni som strávil v Ekvádore, odkiaľ som letel domov. Celkovo to trvalo 15 mesiacov.

Ako sa správali miestni ľudia? Máte z cesty aj nejaké nepríjemné skúsenosti?

– Po prvých mesiacoch som sa cítil takmer ako doma, nie ako turista. Najpriateľskejších ľudí som stretol v Uruguaji, ktorí sú najviac ovplyvnení turizmom v Peru. Keď som prekročil hranice Peru a Ekvádoru, ako keby som sa ocitol v inom svete. Väčšina príjmov Peru je z turizmu a niektorí ľudia sú už tým, žiaľ, veľmi ovplyvnení. Počas silvestrovej zábavy sa ma v dave snažili v Uruguaji olúpiť, ale neúspešne. Raz v autobuse v Brazílii, neviem, či bol niekto šikovný, alebo mi z vačku vypadla peňaženka (mal som ju schovanú, ale prekvapilo ma, že vodič autobusu chcel vidieť od každého doklad, nakoľko na lístku bolo napísané aj meno pasažiera) a aj doklady. Našťastie, doklady sa nakoniec našli, peniaze nie.

Čo považujete za vaše osobné „naj“ z tejto cesty? Ktorý zo zážitkov si budete ešte dlho pamätať?

– Južná Amerika toho ponúka veľmi veľa. Navždy si budem pamätať tri krásne mesiace s Florenciou v Uruguaji, veľa veľa mesiacov v národných parkoch Patagónie, Bolívie i Peru, vždy dobre naladených ľudí, ktorí, aj keď majú oveľa menej ako my, sú viac šťastní, a mnoho ďalšieho.

Bola táto cesta finančne náročná? Koľko vás to celkovo stálo?

– Financoval som si to celé sám, no bez pomoci mojich rodičov by to určite nešlo. Poistenie, letenky, vybavenie na cesty ako stan, varič, karimatky a ďalšie veci – cesta ma vyšla približne 5000 eur.

Kedy ste sa vrátili domov a ako vyzeral váš návrat po 15 mesiacoch?

– Pôvodne som plánoval byť v Južnej Amerike iba od konca apríla do Vianoc, avšak bolo tam tak krásne, že sa nedalo ísť tak rýchlo domov. Počas nasledujúceho leta mala moja mama oslavovať päťdesiatku, a tak som takmer deväť mesiacov vedel, kedy pôjdem domov. Mesiac pred odchodom som na to už aj bol psychicky pripravený. Posledné dni som sa už aj tešil. Samozrejme, doma sú veci iné, atmosféra a mentalita ľudí odlišná. Ak by sa ľudia u nás na ulici viac usmievali, nenadávali na všetko, čo nefunguje, ale radovali sa z toho, čo majú, hneď by tu bola lepšia atmosféra.