Ľudovít Ilečko – veľký maliar, ilustrátor aj človek!

V Moravanoch maľoval kytice

„Neberieme to ako sentimentálnu spomienku na otca mojej manželky, ktorý síce prisľúbil svojej dcére Vande, že sa dožije sto rokov, čo sa mu ako jeden z mála sľubov nepodarilo splniť,“ povedal v úvode slávnosti Ilečkov zať, známy piešťanský zubár Igor Čech.

„Ale berme to s potešením. Náš dedo prežil život s pocitom, že robí to najlepšie, čo pre spoločnosť môže robiť. My sme si ho vážili pre jeho nadhľad, mali sme ho veľmi radi a milovali sme aj jeho neskoršiu tvorbu, keď sa prisťahoval do Moravian nad Váhom a maľoval nádherné, jemné kytice…“ Na výstave spríjemnili hosťom spomienku na svojho pradeduška hrou na klavíri a recitáciou Petra a Katka Čechové.

Dielo i život tohto vnímavého, jemného a láskavého človeka predstavila už po tretíkrát piešťanskej verejnosti kurátorka výstavy a zostavovateľka knihy o Ľudovítovi Ilečkovi, Zora Petrášová. Tak som tu žil – nazval Ilečko pred desiatimi rokmi súhrnnú publikáciu, z ktorej kurátorka vybrala najzaujímavejšie pasáže a oboznámila s nimi rodinu aj hostí.

Prísny otec, láskavá matka

Ľudovít Ilečko mal veľmi prísneho otca, úradníka, ktorý chcel, aby nielen on, ale aj jeho ďalší bratia, najmä starší Jozef, študovali právo. Paradoxne, ale aj prirodzene – v protiklade s ráznym otcom ovplyvnila život mladého Ľudovíta jeho jemná, kultivovaná matka, ktorá okrem toho, že ovládala niekoľko svetových jazykov, nádherne hrala na klavíri. Chvíle, keď mama hrala, Ľudovítovi utkveli v pamäti až do konca života. Po tejto senzitívnej krehkej bytosti zdedil umelecké sklony. Aj keď najskôr poslúchol svojho radikálneho otca a začal v Bratislave študovať právo, vydržal iba rok. Uprosil rodičov, aby mu dovolili ísť do Prahy, pretože stovežatá ho priťahovala a fascinovala. K výtvarnému umeniu sa síce nedostal priamočiaro, ale o to intenzívnejšie sa mu venoval po celý svoj, takmer storočný život.

Ilustroval najznámejšie knihy

Ilečko ilustroval množstvo kníh najznámejších slovenských i svetových autorov. Z jeho dielne pochádzajú ilustrácie ku slovenským knihám Drevená dedina, Rozprávky starej matere, Jano, Čenkovej deti, Chlieb či Tichý Don od Michaila Šolochova, prvé vydanie Školy Arkadija Gajdara a Tolstého Krížovú cestu. Za posledné dve knihy dostal štátne ocenenie. Ľudovít Ilečko nakreslil aj farebný návrh oráča na obálke knihy Petra Jilemnického – Pole neorané, jeho ilustrácie si prezerali deti mnohých generácií v slovenských šlabikároch i čítankách. Krehkou šrafúrou zaznamenal osobnosti svetovej aj našej literatúry – P. Jilemnického, F. Kráľa, M. Švabinského, N. Hikmeta a ďalších.

Namiesto povelu páľ kázal nestrieľať

Ilečko prežil päť rokov vo vojenskej uniforme, jeho antimilitantné myslenie, citlivá duša a vnímavá krehká povaha veľmi ťažko prekonávali také otrasné autentické zážitky, ako nakladanie židovských rodín s deťmi do transportov smrti či pohľad na ranených vojakov. O jeho mierumilovnej povahe svedčí aj epizóda z vojenského bunkra, keď namiesto povelu páľ sa Ilečko zmohol len na vystrašené varovanie: „Nie, nestrieľajte, ešte by ste tam vonku niekomu ublížili!“

Celou Ilečkovou tvorbou sa tiahne motív Cigánov. Zaujali ho ešte počas pražských štúdií, keď chodieval na kraj mesta, kde žili v skupinách, v jamách vyhĺbených do zeme. Pozoroval ich kolóny kočov, hrajúce deti a dospelých vyhrievajúcich sa na slnku. Zažil aj pravú cigánsku svadbu. Keď potom pracoval v nakladateľstve Pravda, spracoval získané poznatky o spôsobe života Cigánov.

„Keď pozorne sledujeme Ilečkove výtvarné kroky a ponárame sa do špecifiky jeho výtvarného procesu, objavíme v ňom nielen klasické umelecké postupy, dôsledne remeselne zvládnuté na základe nadania a dlhoročnej skúsenosti, ale vnímame aj spoločenské posolstvo tvorby, ktoré jeho slobodné umenie obsahuje. V Ilečkovom prípade to platí obzvlášť intuitívne a opodstatnene. „Nie vždy sa stretneš s takým, čo aj jeho dielo priznáva dôstojnosť,“ napísala o Ilečkovi Zora Petrášová.