Blog Petra Remiša: Retardovaný panic
S teóriou kýblika som sa stretol v puberte. Hovorí, že každý muž dostane pri narodení jeden kýblik genetického materiálu a ten si musí šetriť. Keď ho minie predčasne, má po vtákoch. Už si v posteli ani neškrtne.
Túto teóriu zdokonalili taoisti, podľa ktorých človek dostane do vienka iba istý počet nádychov a výdychov. Keď si ich spotrebuje, pretože dýcha príliš zbrklo – dodýcha oveľa skôr ako tí, čo šetria s dychom.
Pripomína to našu teóriu horiacej sviečky, ktorá každému raz dohorí.
Oproti teórii kýblika, stojí teória dolievania. Jej zástancom je český sexuológ Radim Uzel. Podľa neho zvýšená pohlavná aktivita nie je škodlivá. Práve opačne – kýblik sa po nej sám od seba doplní.
Od strednej ma zaujímalo, kde je pravda. Chýbala mi však prax. Obdivoval som jedného staršieho spolužiaka, ktorý bol môj sexuálny guru. Razil teóriu dolievania a v sedemnástich vyskúšal všetko o čom som mohol len snívať.
Aj ja som sa chcel niečím pochváliť, ale nebolo čím.
Bol som retardovaný panic. (S)experimentovať som začal až po 30-ke.
Nedávno som na toho spolužiaka narazil na ulici. Bol to zhrbený starec, ktorý mal smrť na jazyku. Stačil mi jeden pohľad a bolo jasné, že jeho kýblik je suchý ako briketa.
Ktovie prečo. Asi mu ho nejaký závistlivec prepichol.
