Blog Petra Remiša: Vesmír v úli
Svet bol kedysi gombička! Každý deň žúry a ranné návraty domov. Keď som mal jedného dňa žúrov plné zuby, zadovážil som si úľ. Predstavoval som si, že odteraz budem sedieť doma a miesto becherovky cuckať materskú kašičku.
Samozrejme, nič také! Ďalej som žúroval. Moja starostlivosť o medonosný hmyz sa obmedzila na nočné búchanie päsťou po úli.
Včely bzučali ako vesmír v Star Treku.
Na jeseň ma navštívil predseda včelárov. Rozdával cukor. „Pán brat , koľko máš rodín?“ Priznal som, že iba jednu. „Tak napíšeme dve a dostaneš 12 kilov rafinovaného cukru ,“ povedal veľkorysý ´brat´.
Super, bude do kompótov, potešil som sa. Bohužiaľ, predseda prejavil záujem vidieť aj moje včely. To som mu nemal dovoliť.
Štatistika:
Prvý plást: žiadna včela.
Druhý: nula.
Tretí: detto.
Štvrtý: 0.
Za posledným plástom bola vyziabnutá včelia kráľovná a okolo nej sa miesto 50-tisíc robotníc triaslo 20 trúdov. V ´bratovi´ by sa krvi nedorezal. Buchol deklom a nepovedal mi ani dovidenia. Mám pocit, že na cukor zabudol.
Napriek počiatočným prekážkam sa ale chcem k včelárstvu vrátiť. Počul som o elektronických úľoch. Zvonku vyzerajú ako pravé, ale vo vnútri sú čidlá, procesor a repráky. Keď sa priblížite, senzory vás zosnímajú a ´včely´ začnú bzučať. Čím ste bližšie, tým hlasnejšie.
Len neviem, či mi predseda odklepne cukor.
