Blog Martina Urminského: Futbal a fair play

Lopta mi skôr zavadzia. Potkýňam sa ňu. K mojej spokojnosti však úplne stačí riadne spotené tričko, nezranenie protihráča a dobrý pocit. Napriek hormónom v krvi si vždy na záver podáme ruky. Víťazstvo nie je to najdôležitejšie. Berieme ho ako džentlmenský šport.
Všimol som si však jeden zarážajúci a smutný fakt. Stratilo sa fair play. Kedysi bolo celkom normálne, že sa hráč priznal k tomu, že loptu tečoval do autu, priznal sa aj k ruke, k faulu. Takmer nik nefilmoval faul. Hráči nepadali ako jesenné lístie.
Maradonova „božska ruka“ bola asi zlomom. Víťazstvo sa stalo dôležitejším ako čestná hra – fair play. Peniaze vytlačili športovcov džentlmenov. Zmenila sa športová etika a morálka. Niekedy mám pocit, že stačí závan vetru, aby zložil 90 kilového chlapa. Chybné rozhodnutia, nešportové správanie, úmyselné fauly vidia vďaka televízii milióny ľudí. A opakovane z viacerých uhlov. Neochota konzervatívnych futbalových úradníkov používať kamery, je bigotná až stredoveká.  Desaťkrát vidíme, že gól bol z ofsajdu a predsa platí. Celý futbal to ničí.
Šport robíme predsa preto, aby sme sa zabavili, aktívne si odpočinuli, utužili svoje zdravie, či zlepšili fyzičku a prípadne si zmerali sily. Kvôli tomu sme si vytvorili pravidlá, podľa ktorých súťažíme, a ktoré nám umožňujú spravodlivo posúdiť, kto je lepší, rýchlejší, silnejší. Dodržiavanie týchto pravidiel je základným pilierom športu.
Väčšina športovcov hrá fér, ale aj na tomto pilieri sa začínajú ukazovať vážne trhliny. A bez fair play šport nie je športom, futbal futbalom. Hrajme čestne, hrajme tak, aby sme vždy skončili spokojní, s úsmevom na tvári. Potom môžeme byť víťazi všetci.