Znárodnenie majiteľov psychicky zlomilo…
Na úvod by som chcel uviesť, že nie som architekt ani staviteľ. Som len univerzitný docent filozofie a histórie. Asi preto, a nielen preto som s veľkým záujmom sledoval seriál článkov v Piešťanskom týždni o zaujímavých stavbách v Piešťanoch, o ich architektúre a tvorcoch, za akých podmienok a v akej dobe vznikali títo nemí svedkovia, ktorí sa na nás dívajú v jednotlivých uliciach.
Chcel by som napísať o takejto jednej stavbe – fabrike v Piešťanoch, ktorá sa volala ZÁCLONA, uviesť niektoré fakty a oživiť spomienky skôr narodených Piešťancov, prípadne ich detí. Robím to preto, lebo vlastním vo svojom archíve zdedené vzácne dokumenty od vzniku tejto stavby, ako dávala obživu vyše pol storočia asi päťdesiatim rodinám nielen v Piešťanoch, ale aj v okolí.
Spoločníkov preverovali
Spoločníci boli označení za kapitalistov. Formálne tam síce zostali pracovať, ale visel nad nimi Damoklov meč – ako kapitalisti môžu byť kedykoľvek prepustení. Každý z nich musel byť preverený, o každom bol spísaný posudok, ktorý museli podpísať. Preverovanie sa konalo postupne v rokoch 1949-1951. V potvrdení, ktoré vypracovala Závodná rada záclony Pavlovi Kožuchovi dňa 20. 12. 1950, sa píše: „Závodná rada podniku Tri kota n.p., závod Záclona v Piešťanoch, týmto potvrdzujeme, že Pavol Kožuch bol v našom závode od decembra 1947 a po celý čas svojej práce jedným z predstaviteľov a organizátorov socializmu v našom závode. Hneď, ako bol do závodu dosadený PPO (Povereníctvom priemyslu a obchodu) vo februári 1948, vytvoril akčný výbor v podniku, ktorého bol predsedom a po niekoľkých mesiacoch odstránil z podniku ako národný správca tohto kapitalistickú kliku. Ako príslušník KSS a ROH konal svoju prácu čestne a svedomite, socialistickú politiku uplatňoval i v jednaní so zamestnancami a nedopustil, aby týmto bola akákoľvek krivda uči-nená, keď svoje povinnosti plnili čestne.
V závode zorganizoval školu práce, na ktorej i prednášal a viedol preškoľovanie celého osadenstva závodu po riadnych hodinách. Jeho pričinením bol podnik znárodnený, ako i predtým vybudovaný a vedený socialisticky. Zorganizoval socialistické súťaženie a v auguste 1950 stal sa závod úderníckym závodom, pričom on sám bol úderníkom závodu. Organizoval akcie záväzkov k zjazdom KSS, KSČ, ROH ako i iné a účinne napomáhal práci ZR a ROH v závode. (Toto potvrdenie vydávame na dôkaz jeho socialistického zmýšľania. Celou svojou prácou sa snažil presadzovať socializmus v závode ako organizovaním celej práce, tak presadzovaním noriem a socialistických vymožeností v závode.)" Potvrdenie končí pozdravom: „Päťročnici úspech!" Je tam aj pečiatka závodnej rady a podpis: Konutová.
Karel to vzdal ako prvý
Pavol Kožuch bol menovaný národným správcom a zároveň sa stal aj riaditeľom závodu. Pôvodná firma Karel a spol. ho zamestnávala ako prokuristu. Už predtým všetci zakladajúci spoločníci žili v neistote, čo sa prejavovalo na ich zmenšenej aktivite. Pán Karel ako jeden zo spoločníkov stratil chuť ďalej pracovať, odmietal pomáhať pri sťahovaní ďalších strojov, ktoré ostali potom hrdzavieť vo Vejprtoch a 15. júna 1948 odišiel do Martiníc, odkiaľ pochádzal. Ján Mackovič tiež stratil záujem starať sa o pridelené stroje. Staviteľ Trebatický nemohol dokončiť stavbu haly, pretože aj jeho firma bola znárodnená. Nedostal prídel železa na plochú strechu, stolár mu odmietol vyhotoviť okná a dvere.
Zo všetkých spoločníkov záclony bol najaktívnejší len Milan Hanzlík. Mal nezlomný entuziazmus. V tejto ťažkej situácii sa obrátil o pomoc na firmu Zelenay, čo bola píla v Piešťanoch. Zelenay však nemal drevo. Hanzlík preto drevo doviezol až z Oravy. Na píle im potom za sedem týždňov vyhotovili drevenú strechu na celú halu. Na povalu položili škvarobetónovú vrstvu, ktorá bola bezpečná proti požiaru a vydržala až do nedávnej rekonštrukcie haly. Od mája do konca júla r. 1948 previezol Hanzlík z Vejprt 128 ďalších strojov vrátane stolíc, elektromotorov, remeníc, ložísk a zariadenia do celého závodu ako kancelárske stoly, skrine a podobne. Fabrika sa v nových priestoroch naplno rozbehla a zamestnávala okolo 40-50 pracovníkov.
Avšak pre bývalých zakladateľov a spoločníkov tohto mladého závodu znárodnenie znamenalo koniec ich existencie. V priebehu rokov 1950-1952 boli z rôznych príčin ako nežiadúci kapitalisti postupne prepustení, aj keď v ich preverovacích posudkoch sa hovorilo, že majú kladný vzťah k socializmu a socialistickému zriadeniu. Museli si hľadal prácu mimo Piešťan. Václav Karel sa odsťahoval do Martiníc, Mackovič si našiel prácu v hydinárskych závodoch pri Bratislave a posledný opustil závod M. Hanzlík. Usadil sa ako starý mládenec v Bzinciach pod Javorinou v rodnej osade Cetuna v starom dome po svojich rodičoch. Tu aj istý čas pracoval na mestskom národnom výbore. Ale trau-ma, ktorú prežíval a s ktorou sa nevedel vyrovnať, že bez nároku na nejakú náhradu prišiel o všetko, o celoživotné úspory, ktoré v nádeji investoval, jeho telesný organizmus ťažko znášal. Pritom fabrika stále pracovala na plné obrátky už ako odbočka závodu v Bánovciach nad Bebravou – šili tu bielizeň.
(pokračovanie nabudúce)
