Blog Jaroslava Poturnaja: Záhradník
Tak sa volá dielo indického básnika, ktorý sa narodil sto rokov predo mnou. Volá sa Rabíndranáth Thákur. Dokazuje nám to, že vývoj ide neustále dopredu, ale človek ostáva vo svojej podstate rovnaký.
Básnik píše: "Bežím ako pižmový jeleň tienistým lesom, rozdráždený vlastným pachom. Noc je májová a vanie južný vietor. Odbočujem z cesty a blúdim, hľadám, čo nemôžem nájsť a nachádzam, čo nehľadám".
Píše tam ešte všeličo iné ale knižka končí týmito slovami: "Kto si, čitateľ, čo po sto rokoch čítaš moje básne? Nemôžem ti poslať ani jediný kvet z toho bohatstva jari a z tamtých oblakov ani jediný prúžok zlata.
Otvor svoje dvere a poobzeraj sa navôkol. Zo svojej kvitnúcej záhrady nazbieraj voňavé pamiatky kvetov, čo pred sto rokmi zvädli. V radosti svojho srdca azda pocítiš živú radosť, čo kedysi dávno spievala za jarného rána, posielajúc svoj radostný hlas ponad storočie".
P.S.: Týmto zdravím vzácneho indického básnika a všetkých "záhradníkov".
