Blog Petra Remiša: Punto na hrad!
V živote som netúžil kandidovať na prezidenta, premiéra a podobnú háveď. Mám na to aspoň sto dôvodov.
Predovšetkým: Nekamoším sa s Putinom, ani s Obamom. Netúžim cestovať za brazílskymi anakondami, ani pózovať v pretekárskom aute na Pezinskej Babe. Ani fúzy nemám dosť husté, aby ma voliči rozpoznali od mierne zarastených protikandidátok.
Okrem toho: Čo s mojou hlavou? Nezmestí sa na poštovú známku. Kvôli mne by museli vytlačiť veľkosť XXXL s nadlepovaným okrajom. A na štátnika nemám ani slušné zuby. Keď som ich chcel vylepšiť, zubárka sa ma spýtala, či som vyhral v športke.
Nevyhral. A bez straníckych sponzorov budem mať do smrti pahýle.
A to nehovorím o mojej hroznej prezývke. Viete si predstaviť tú kampaň? Čo by fanúšikovia skandovali na mítingoch? PUNTO NA HRAD!? To znie ako reklama na fiatku. Asi by ma volili len podobné zvery: Kačička, Mucha a Motýl (ten s tvrdým „l“).
A to ešte môžem byť rád, že ma nevolajú Chlpatý anjel, ako tú nepobozkanú škótsku speváčku Susan Boyle. Ani by som si neškrtol.
Keď nad tým tak premýšľam, jedinú šancu na zvolenie mám, ak zmením prezývku. Na niečo vznešené, začínajúce na „R“ Napríklad Rexo, Rocky, Rihanna alebo… …už viem čo!
S takou prezývkou sa môžem zvoliť aj za kráľa. A nehovorte, že sa to „NEDÁ A NEDÁ“.
DÁ. Ak budem Rytmus.
