Blog Petra Remiša: Kalamita
Ráno ako zlý sen: Mesto je pod snehom, nejde mobilná sieť, na auto spadla lavína a drzý doktor Iľko predpovedá ďalšie zrážky.
Čo má toto znamenať? Teraz sneží? Keď sa celý národ zhodol, že zimu už nepotrebujeme? Asi si na toho Iľka počkám, keď pôjde z televízie!
Zrazu túžim po pevnom bode. Kde je pevná linka? Bola tu niekde! Musím niekam zavolať a posťažovať sa na cestárov a meteorológov. Ale dofrasa… Linku som nechal vlani demontovať. Roky nesnežilo.
Zapínam fejsbuk. Chcem zavesiť status „neznášam dážď so snehom“. Windows sa ani nestihne otvoriť, keď zaklope domovník. V ruke má lopatu: „Sused, máte službu pri odpratávaní snehu!“
Pocítim nutkanie ho zavraždiť, ale zadrží ma predstava samotky v Leopoldove. Navliekam si outdoor výbavu: Tri vrstvy termoprádla, goratexovú vetrovku, rukavice z kozmických vlákien a čiapku testovanú na severnom póle.
Zrazu sa cítim ako Jamajčan. Čo sa robí so snehom? Chvíľu dumám a potom sa mi vybaví starý obrázok: Je mínus desať a chlapec vyjde ráno na dvor len v trenírkach a ciká do záveja. Robí to každý deň, kým nepríde jar.
Nevadí mu, že nemá termoprádlo. Má cieľ: Do marca vyčúrať do snehu jaskyňu.
Ten chlapec som bol ja a tá zima bola super.
Všetko bolo tak, ako má byť.
