Šesť týždňov na bicykloch po Ugande a Rwande

  • Nezaradené
  • 25. novembra 2009, 11:24
  • Autor:Nina French-Sokolovská

PIEŠŤANY – V rámci piateho ročníka prehliadky hraných a dokumentárnych filmov o cestovaní, krajine a človeku EUROTOUR 2009 prišla do kina Fontána. O svojich zážitkoch z cestovania po Ugande a Rwande porozprávať Nina French-Sokolovská.

Táto rodáčka z Piešťan so svojím britským manželom Billom strávili minuloročné Vianoce aj príchod nového roku 2008 vo dvoch exotických krajinách. Vyhýbali sa cestným pirátom Ugandy, „potykali" si s horskými gorilami, prechádzali na bicykloch rôznorodými nádhernými krajmi s bohatou flórou 1 faunou. Ale na vlastné oči videli i to, čo dokáže urobiť ľudská nenávisť. Hrôzy genocídy v Rwande varujú aj nútia k premýšľaniu.

Vyhýbali sme sa vodičom a slonom
Najväčším nebezpečenstvom pre užívateľov ciest v Ugande sú domáci vodiči. Najhorší sú práve v okolí hlavného mesta Kampaly. V snahe vyhnúť sa hlavnej ceste sme sa spočiatku vybrali na bicykloch po prašných a hrboľatých vedľajších cestičkách. Tej hlavnej sme ale neušli a užili sme si svoje. Keď sme prechádzali okolo, hlasno na nás vytrubovali a najradšej by nás vytlačili z cesty do priekopy.
Jeden autobus si to šinul dolu kopcom v protismere a pri obchádzaní pomalšieho vozidla sa ešte aj nakláňal na opačnú stranu, takže ohrozoval všetkých okolo.
Po štyroch dňoch sme dorazili do Fort Portalu s pozadím pohoria Rwenzori na hraniciach s Kongom. Neďaleko sa nachádzala oblasť s vysokou hustotou sopečných jazier na svete a národný park Kibale s veľkým počtom šimpanzov.
To sme už bicyklovali takmer výlučne po prašných cestách a po asfaltkách s minimálnou dopravou. Na každom kroku sme stretávali mužov s bicyklami, prehýbajúcich sa pod ťarchou naložených zelených banánov, ktoré tu volajú matoke. V Ugande ich varia, pretláčajú a jedia ako zemiakové pyré fazuľou a a špenátom.
Pred vstupom do národného parku Queen Elizabeth sme prekročili rovník a po ňom si zašli do k prirodzenému kanálu Kazinga.
Dvojhodinový výlet na lodi pozdlž kanála Kazinga spájajúceho jazerá George a Albert, priniesol africkú divočinu na dosah ruky – slony, vodné byvoly, hrochy, antilopy a rôzne vodné vtáky. Na druhý deň prišlo to najlepšie nakoniec, keď sme v požičanom aute so sprievodcom na konci safari vyrušili skupinu slonov, ktorá si vykračovala cez cestu smerom ku kanálu. Sedemdesiat kilometrov dlhá poľná cestu do Išašy priniesla fantastickú scenériu. Pred očami sa mihala otvorená savana a hustý les.
Dávali sme veľký pozor na slony a byvoly a pozorne sledovali okolité stromy a kríky.
Od brány do sektoru národného parku v Išaše nás pustili posledných osem kilometrov až po kemp na bicykloch. Prašná cesta viedla cez obrovskú savanu s akáciovými stromami a bežiacimi stádami ugandských antilop a byvolcov modrých. Popoludní sme si dopriali oddych a pred zotmením sa rozhodli poprechádzať sa pri rieke Išaše. Upozornili nás, že rebeli Mai Mai tam pred niekoľkými dňami zastrelili hrocha.
Tí najkrutejší rebeli z Konga boli takí hladní, že sa neštítili ani hrošieho mäsa. Ugandskí správcovia parku reagovali výstrelmi do vzduchu, čím rebelov odohnali. Aspoň načas. Šéf miestnej ugandskej organizácie ochrany zvierat, ktorý nám to rozprával, ukázal na vlnitú strechu len kúsok opodiaľ a povedal: „To je búda konžských lesníkov vo vnútri národného parku Virunga…" Vedeli sme, že sme blízko hraníc, ale netušili sme, že je to iba dvesto metrov. Hneď pri rieke sa nachádzal ďalší kemp, ale tento bol kvôli riziku pohraničných problémov za posledné dva roky zatvorený. V noci nás preto strážil ozbrojený vojak a celú noc udržiaval oheň.

Hodina v spoločnosti horských goríl

V okolí sopečného pohoria Virunga na hranici Ugandy, Rwandy a Konga žije dnes niečo vyše sedemsto horských goríl. Nedokážu prežiť v zajatí, a tak na ich zahliadnutie treba ísť do Afriky. Nám sa podarilo vidieť najväčšiu skupinu goríl v Rwande – 41-člen-nú skupinu Susa, ktorú študovala aj Dian Fossey. V bambusovom lese sa k dvom sprievodcom a dvom ozbrojeným vojakom pridali ešte štyria stopári, ktorí vystopovali skupinu ešte pred naším príchodom.
Pozostávala z jedného dominantného striebrochrbtového samca, štyroch mladých samcov, mladých dvojčiat a trojmesačného mláďaťa. Zvyšok tvorili samičky rôzneho veku. Na pobudnutie s týmito tvormi sme mali vyhradenú presne jednu hodinu. Horské gorily sa pri našom príchode nachádzali v hustej vegetácii. Malé skupinky i jednotlivci buď oddychovali, alebo chodili, jedli a tie najmladšie liezli po stromoch. Jedna mladá samica nám prekrížila chodník a schmatla môjho manžela za rameno.
Bill bol posledným v skupine a gorila mu akoby chcela povedať: „Poď sa so mnou hrať." To bol naozaj nečakaný zážitok, lebo návštevníci si musia držať od goríl osemmetrovú vzdialenosť. Toto opatrenie je kvôli obojstrannnému riziku prenosu chorôb. Držať sa od goríl ďalej nebolo vôbec jednoduché, pretože sa neustále pohybovali, občas sme museli pred nimi cúvať. Dávali sme im prednosť ako tučniakom v Antarktíde.
Najväčší pozor bolo treba dávať na dominantného striebrochrbtového samca, ktorý si chránil svoj hárem. Ten ale nakoniec zaspal, pritom pekne nahlas chrápal. Zasmiali sme sa aj kaskadérskemu kúsku jedného z mláďat, ktoré sa zosypalo zo stromu. Aj so zlomeným konárom sa zrútilo na samičku, ktorá zvierala v náručí trojmesačné bábo. Vidieť horské gorily vo voľnej prírode bolo naozaj nezabudnuteľným zážitkom.

Genocída vyhladila osemstotisíc ľudí

Rwandská genocída, ktorá trvala presne sto dní, si vyžiadala osemstotisíc obetí. Vraždenie Tutsiov rukami Hutuov sa zapísalo do dejín ako najintenzívnejšia a najosobnejšia genocída 20. storočia. Aby Rwandčania nikdy nezabudli a aby nikto nemohol v budúcnosti túto genocídu poprieť, vyrástli po krajine pozoruhodné pamätníky. Väčšina z nich nesie len plaketu, ale niektoré z nich vedome šokujú. Príkladom je memoriál genocídy v Kigali.

Alebo kostol v Nyamate s vrecami lebiek, z ktorých niektoré nesú viditeľné stopy sečných rán, kde v otvorenej hrobke ležia tisíce kostier s lebkami poukladanými do perfektných radov a hromady kostí na drevených policiach. Cez oltár tu prevesili zakrvavený kus látky a vsiaknuté krvavé škvrny na zadnej steny nenávratne zväčnili miesta, na ktorých rozbíjali detské hlavičky. V rozostavenej technickej škole v Murambi išli ešte ďalej. V štyroch prízemných budovách so šiestimi miestnosťami uložili na dlhé drevené stoly exhumované konzervované telá z masových hrobov. Na prvý pohľad vyzerajú ako umelohmotné vysušené výkladové manekýnky.
Ale len na prvý pohľad. Najprv vás vrazí do nosa nesmierne silný pach a potom priamo do očí šokujúci pohľad na vysušenú pokožku popolavej farby… skrútené telá, vytŕčajúce ramená… vystreté prsty… diery po ranách a rozbité lebky. Niektorým chýbajú hlavy a niektoré ležia s rozpoleným telom. V niekoľkých miestnostiach sa nachádzajú výlučne deti, ktoré takmer všetky skonali pod údermi mačiet. Je tu 1 800 exhumovaných tiel ako nevyvráti teľný dôkaz strašnej genocídy.
Ďalších 27 tisíc exhumovaných tiel uložili do nových masových hrobov, ktoré obklopujú školu, v ktorej prišlo počas štyroch dní o život asi päťdesiattisíc Tutsiov. Viete, čo šokuje najviac? Ten nepochopiteľný kontrast medzi krásou Rwandy a horormi genocídy. Ako sa mohlo jedno z najväčších zverstiev v histórii ľudstva stať v prostredí, ktorého krása vyráža dych?

Chceli sme pochopiť fakt, že sa niečo také naozaj stalo. Chceli sme zalistovať v myšlienkach a pokúsiť sa vcítiť a vniknúť do bolesti. Tomu, kto by sa o tejto problematike chcel dozvedieť viac, odporúčam filmy Hotel Rwanda, Raz v apríli, Strieľanie psov a dokumenty o veliteľovi jednotiek OSN v Rwande, Romérovi Dallaireom. Zasurfujte si aj na internete. Na povrch vyjdú šokujúce fakty…

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je streda 27. marca. Tento deň je Svetovým dňom divadla. Meniny má Alena.
  • 27.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
Dnes je piatok 28. marca. Tento deň je Dňom učiteľov. Meniny má Soňa.
  • 29.03.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
piatok, 29. marca 2024
Meniny má Miroslav, zajtra Vieroslava