Blog Martina Urminského: Futbal

Často dám víťazný vlastný gól. Moje strely sa nepodobajú na nič. Väčšina chlapov ďalej dopľuje, ako ja dokopnem. Párkrát som kopol sám seba, alebo sa mi zamotali nohy. Hlavičkujem tvárou alebo tou časťou hlavy, do ktorej ma trafia. Lopta mi vždy prejde medzi nohami. Tuším sa to volá jasličky.  Keď som v bráne, tak je gól istý. Chytím len za cenu direktu do guliek. Napriek tomu ma spoluhráči chvália. Čudujem sa tomu. Nechápem to.  Čakám, že si už nezahrám,  že ma už nezavolajú,  že som hral svoj posledný zápas v živote.  Asi mám šťastie – alebo futbalu vôbec nerozumiem.
Jediné,  čo ma vždy nakoniec zachráni,  je dopĺňanie vypotených tekutín.  Pri prvom pive pochválim techniku spoluhráčov i protivníkov,  rozoberiem  taktiku,  stratégiu, jednotlivé časti zápasu  a slané tyčinky.  Pri druhej malej desinke skritizujem  obranu Manchesteru.  Pri tretej dribling  Ronaldina a silikóny Beckhama.  Pri štvrtej dumám o tom, že by som mohol hrávať za nejakú dedinu a dám si utopenca.  Medzi Záhorákmi sa stratím. Stačí, keď budem držať hubu.  Nebude cítiť cibuľu.  A pri piatej rátam s pozvánkou do reprezentácie.  Po šiestej radím tipujúcim profesionálom.  Môj trojtip, jednotka,  dvojka,  nula slávi úspech. Po siedmom už rozumiem všetkému. Aj pravidlám.
Je to tak. Do futbalu sa rozumie každý. Futbal je jediná hra, ktorú si môžem zahrať,  aj keď ju neviem. Vôbec nechápem,  čo z toho robia takú vedu a za čo dávajú futbalistom také peniaze. Veď ho hráme v prvom rade  pre radosť.