Rodáci z Chtelnice na stretnutí sadili lipu

Jeho pozvanie vtedy prijalo 38 bývalých spolužiakov z triedy Jozefíny Palcovej-Pavlovičovej.
V tomto roku sa v poslednú októbrovú sobotu uskutočnilo v Chtelnici už jubilejné piate stretnutie, na ktoré prišlo 17 dnešných sedemdesiatnikov. Najdlhšiu cestu spomedzi siedmich „cezpoľných" merala do rodnej obce Jana Kičinová-Kohoutová, ktorá prišla až z okresu Tábor v Českej republike: „Doteraz som nevynechala ani jedno stretnutie. Z rodnej obce som odišla do Čiech ako 18-ročná, preto sa sem vždy rada vraciam a teším sa, že opäť uvidím bývalých spolužiakov. Chcem vedieť, ako sa zmenili a ako sa im darí. Tentoraz som tu aj zo synom a vnučkou."
Najstaršími spomedzi chtelnických rodákov boli dvaja Jánovia, Prvý a Cepko, ktorí sa narodili v januári. O desať rokov viac však mali obaja prítomní učitelia, Jozefína Pavlovičová a Karol Šiška z Piešťan. Ten si na roky pôsobenia v Chtelnici spomína takto: „Cítil som sa tu veľmi dobre. Spolu so žiakmi som chodieval aj na brigády. Počas jednej z nich sme napríklad vysadili popri poľnej ceste do Nižnej čerešne."
Stretnutie sa začalo prijatím u starostu Stanislava Damaškoviča a zápisom do pamätnej knihy obce, potom nasledovalo sadenie lipy. Pri každom z doterajších stretnutí, ktoré sa opakujú v päťročných intervaloch, totiž pribudol v obci nejaký pamätník. Zvyčajne to bola lipa, no pred desiatimi rokmi dal Viliam Žatko urobiť z mramoru pamätnú dosku v tvare otvorenej knihy, na ktorej sú zachytené najvýznamnejšie pamätné dátumy z histórie Slovákov.

Tento rok pribudla lipa v parčíku na námestí a nechýba pri nej ani malý kamenný pomníček, ktorý bude ďalším generáciám pripomínať túto chvíľu. Na jeho výrobu sa poskladali všetci jubilanti. Pri slávnostnom príhovore sa Viliamovi Žatkovi chvel hlas: „Je pre mňa veľmi dojímané, keď sa tu môžem takto stretávať s bývalými spolužiakmi. Každoročne nás však ubúda, takže ani ja dnes nemôžem s istotou povedať, že o päť rokov zorganizujem stretnutie znova."