Blog M. Urminského: Keď zomrieš, tak ťa zabijem
Sedím s cicou v bare a pochlipkávam desinku. Cica dáva bezkofeinové pivo. Abstinentka jedna. Zrazu mi začne vyčítať, že pijem veľa piva.
„A čo mám piť kofolu?!“ pýtam sa.
„Napríklad,“ odpovedá.
„Zbláznila si sa?! Predstav si, že by som vypil toľko kofoly čo piva. Bol by som tučný a triezvy. Z opice sa vyspím, ale z tučnoty nie. Vieš, čo!? Vyskúšaj si to sama! Na vlastnej koži. Vypi aspoň desať malých a potom mi môžeš radiť!“
„Šak by som zomrela,“ zakontruje cica s odporom.
„No vidíš! Nie je to také jednoduché. Nabudúce kecaj len do toho, čomu rozumieš“, vravím s víťazoslávnym úsmevom. „Piť treba vedieť. To nie je len tak. Nie je umenie piť, keď ti chutí. A tá bolesť potom!“ Zarecitujem nacvičené frázy ako papagáj zo sporiteľne.
„Ty si sprostý, brácho,“ cica sa oduje a vzápätí s úsmevom prehodí: „A potom trepeš sprostosti, keď si ožratý.“
„Hej, som ožratý, tak mám na to právo. Niektorí ľudia trepú sprostosti, aj keď sú triezvi. A to je zle,“ nedám sa vykoľajiť.
„Že prestaneš piť kvôli mne?!“ snaží sa vybojovať vopred prehratú bitku.
„Nie. Veď by som zomrel,“ presvedčivo zabasujem.
„Keď zomrieš, tak ťa zabijem!“ Zaklincuje cica a ja už viem, čo ma čaká. Moja budúcnosť je istá. Len nechápem čudnú logiku abstinentov.
