Ferkodičovci neprišli načas iba raz

„Zo začiatku som si ťažko zvykala, pretože všetky soboty a nedele som musela obetovať futbalu. Bola som medzi samými mladými, ktorí sa chválili, kde strávili víkend alebo boli na dovolenke. Bolo mi to ľúto, že oni si užívali a ja som bola v robote," spomína si na začiatky pani Anka.Koľko za ten čas minula pracích práškov, nám povedať nevedela, no čo sa týkalo opratej bielizne, v tom mala približnú predstavu, zaplnila by ňou celý jeden vlak.
Okrem toho musela upratovať a zametať. Jej manžel Anton pochádza z futbalovej rodiny, ale futbal hrával len pár sezón za „béčko" dorastu. Napriek tomu strávil zo všetkých svojich bratov na štadióne najviac času. „Ako gazda som musel polievať ihrisko, kosiť trávu, predzápasom zavesiť na bránky sitá, , vylajnovať‘ čiary, osadiť rohové zastávky, niekedy aj poliať ihrisko, hlavne keď bolo škvarové. Trávnatého som sa zasa tiež čosi nakosil," spomína Anton.
Dodajme, že za 32 rokov zmeškali manželia Ferkodičovci príchod na štadión iba raz – aj to v deň, keď sa s nimi vedenie klubu oficiálne lúčilo. „Vo vašich novinách som si prečítal, že klub sa s nami oficiálne rozlúči o pätnástej hodine, no zápas sa začínal o pol hodiny skôr," vysvetlil neskorší príchod na štadión Tóno.