Postavte aquacentrum, ja pôjdem aj tak na Evu

Tento vysoký, štíhly muž, bývalý reprezentant Československa v plávaní i vo vodnom póle a niekoľkonásobný majster Slovenska, Čiech  a vicemajster Rakúska v plávaní veteránov vybehol po redakčných schodoch ako mladík. Pohodlne sa usadil a pustil sa do rozprávania.
Cez bránu kúpaliska vošiel 17 000 krát
„Chodil som do plaveckej experimentálnej triedy , ktorú zriadili na „štvorke“ škole v Piešťanoch,“ zaspomínal na svoje plavecké začiatky. „Podobné boli v rámci Československa len v Prahe a v bývalom Gottwaldove.  Aj to vám už napovie, akú výnimočnú príležitosť sme vtedy mali my, Piešťanci vďaka existencii kúpaliska Eva. Trénoval nás Laco Bačík.  Mojimi spolužiakmi boli Peter Habarta, Viktor Nižňanský, Marika Vráblová, Zuzka Dekanová, Stanislav Okapec, Vilo Vadrna a nesmiem zabudnúť na Darinu Kočiovú – tak sa za slobodna volala matka Martiny Moravcovej.  Aj ona  bola v našej triede. Ak som na niekoho v tej rýchlosti zabudol, nech mi láskavo prepáči.

Boli sme silný ročník a za nami prišli ďalší. Za to, že sme tak intenzívne športovali a písali históriu piešťanského plávania na Eve, chcem poďakovať, žiaľ  aj keď už neskoro, nášmu nebohému učiteľovi telesnej výchovy Štefanovi Esterovi.“ Obľúbený telocvikár mal podľa neho zvláštnu schopnosť pritiahnuť svojich žiakov k športu. O  výsledkoch a úspechoch svojich žiakov viedol podrobné zápisy, ktoré vždy na konci roka zverejnil. „Niekde tam, v jeho tabuľkách je zapísaný aj môj žiacky rekord v plávaní. Sto metrov kraul, alebo ak chcete –  voľný spôsob som vtedy zaplával v čase 1, 045 minúty. To som bol len na zédeške a okrem plávania som sa venoval aj atletike. Išli mi skôr technické športy. Dnes už presne nezrátam, koľkokrát nám náš učiteľ otváral kabinet aj cez letné prázdniny, len aby nám z neho vylovil tretry, disk, či guľu. Tie nám požičal hoci aj na celý deň, len aby sme mali všetko, čo potrebujeme. No a my sme sa vyjašili na ihrisku, potom šli na Evu, trénovali ale aj užívali si toho zvláštneho fluida, ktoré cítite iba keď sa mokrí vynoríte z bazéna, odfrknete kvapky sírou voňajúcej vody, kúpite si v bufete moravské klobásky a kofolu. No a potom si s kamarátmi zahráte futbal alebo volejbal neďaleko bazéna, okolo ktorého sa krútil celý náš život …“
Vzali sme si kalkulačku a vyrátali, že za tridsať rokov, ktoré Pontes strávil na Eve, vošiel cez jej bránu v priemere asi 16 425 krát.

Eva je dobrá taká, aká je
Ak Peter skočil minimálne päťkrát z mostíka, či z okraja bazéna do vody, potom to bolo dovedna asi 82 125 skokov. „Toľko?,“ začudoval sa a ústa sa mu mimovoľne rozšírili do žiarivého úsmevu. „Boli dni, keď som skočil do bazéna aj tridsať krát, to sa ale takto rátať nedá.  Aj preto mi je za Evou smutno, keď je cez zimu zatvorená. Je to, akoby sa mi zo života stratil niekto veľmi blízky. Želám si, aby aj nasledujúce generácie zažili tú neopakovateľnú atmosféru. Veľmi si prajem, aby Evu opravili. Netreba ju meniť k lepšiemu, ona je dokonalá taká, aká je. Len by mala byť novšia  a  bezpečnejšia.  Ak by ju opravili a niekto v Piešťanoch by postavil na inom mieste luxusný bazén, alebo hoci aj celé aquacentrum s tobogánmi a vodným svetom, mohol by byť  obložený zlatými dlaždičkami, ja sa otočím, namierim si to na kúpeľný ostrov a budem trpezlivo stáť v rade pred pokladňou Evy.  Budem počúvať špľachot jej vody z vodotryskov nad bazénom pomiešaný s výkrikmi detí, smiechom opaľujúcich sa dievčat a žien a mávať svojim dávnym priateľom a pýtať sa ich: Ako? A oni by mi odpovedali – dobre, ako inak môže byť na Eve?“
Celý rozhovor s Petrom Pontesom si prečítate v novinovom vydaní.