Viliam Nemec má 12 šanonov spomienok

Vytvára tak akúsi neoficiálnu historickú kroniku. Svoju záľubu nazval malým lokálpatriotizmom a tvrdí, že aj v dnešnej uponáhľanej dobe by sme sa mohli na chvíľu zastaviť a zaspomínať si. Napríklad tak, ako to robí on – v nedeľu pri popoludňajšej káve si vyloží nohy a začne si zapisovať do zošita…

Čo vás motivovalo k záľube zbierať spomienky?

– Otec bol tiež taký pamätník. Prišiel sem v 30-tych rokoch z Nitry ako vojak, a keď uvidel tú krásnu ale j líp na Nádražnej, dnes Staničnej ulici, povedal si, že odtiaľto on veru neodíde. Usadil sa a oženil sa tu. Maminka pochádzala zo starých Piešťan. Otec už začal s tým, že keď sme niečo spomenuli, tak sme si z toho čosi odložili, aby nám zostala pamiatka.
Neskôr pri rozhovoroch s kamarátmi sme tiež často narazili na nejakú tému a oni povedali: „jój, na to si pamätám" a už sme začali spomínať. Motivoval ma aj Vojtech Anderle, ktorý bol takou žijúcou piešťanskou kronikou. Poznali sme sa ako „uličári", debatovali sme, prehodili slovo, dve a on mi vždy hovoril: „Aby si nezabudol, tak si to napíš!" Tak som začal zapisovať spomienky a zbierať fotografie.
Kráčate teda v šľapajach Vojtecha Anderleho?
– Nie celkom. On začal skôr a dlhšie sa tým zaoberal, ale keď sme sa stretli, vždy ma nabádal – všimni si to alebo tamto. Musím spomenúť aj jednu akciu, ktorú sme spolu začali, taký piešťanský zoznam živnostníkov, spomienku na tých, ktorí toto mesto vytvárali, budovali, stavali si tu domy ,zakladali rodiny.
Živnostníkom bol aj váš otec, vy ste pracovali v Tesle a potom sa z vás stal podnikateľ, porozprávajte nám o tom…
– Narodil som sa v Justovom dvore, dnes je jeho mieste trávnik pred hotelom Satelit. V roku 1947 kúpil otec vedľajší dom a otvoril si tam obchod s miešaným tovarom. Ja som si odkrútil 35 rokov v Tesle, nastúpil som ako údržbár, potom som robil na učňovskom stredisku a neskôr na zvláštnom útvare vývoja a výroby technologických zariadení.
Skončil som až po revolúcii, keď naša rodina dostala späť v reštitúcii dom na Rázusovej. Opravili sme ho, a keďže som mal stále na pamäti obchod rodičov, rozhodol som sa, že to skúsim aj ja. Stal som sa jedným z prvých súkromníkov, ktorý otvoril obchod s miešaným tovarom. Predávali sme potraviny, ryby, hydinu, mrazené výrobky a podobne.
Obchod som viedol sedem rokov, potom som ho musel zatvoriť. Nedal sa ekonomicky utiahnuť, začali sa objavovať veľké supermarkety a kúpna sila už spočívala iba v ľuďoch z okolia. Tých tam nebolo veľa a väčšinou išlo o dôchodcov. Preto sme dali priestory do prenájmu.
Vráťme sa k vašej zbierke, ktorá sa rozrástla na dvanásť šanonov, máte ich nejako tematicky podelené?
– Sú tam rôzne témy, napríklad o fontánach – aj o už neexistujúch, či piešťanských školách. Ja som chodil do židovskej školy na Royovej ulici, ktorá tiež upadla do zabudnutia. Tak som si vzal vysvedčenia a podľa toho dával dokopy spomienky.
Mám tu aj staré mapy. Nedávno som ich dôkladne prezrel a zistil som, že v miestach, kde je dnes Kursalon, tiekol potok Krštelovec a vlieval sa do Váhu. Pred ním bol drevený most a napríklad v strede mesta sa nachádzal rybník. Tak porovnávam tie miesta s fotografiami a snažím sa zistiť, ako vyzerali.
Aké iné zdroje okrem vlastných spomienok využívate?
– Spolupracujem aj s Balneologickým múzeom, kde mi veľmi vychádzajú v ústrety. Zbieram tiež staré fotografie. V tejto súvislosti ma zaujal projekt „oral history", ktorý robí knižnica v bratislavskej Petržalke.
Zaznamenávajú akúkoľvek spomienku ľudí, ktorí tam bývali, citové vzťahy, fotky z rodinných archívov, neoficiálne obrazové materiály. Rád by som vytvoril niečo podobné, a bol by som rád, keby sa aj Piešťanci, priatelia pripojili. Oficiálnych fotografií s Thermiou či mostom je veľa, ale v rodinách sa nájdu fotky takých miest a zákutí, ktoré už neexistujú.
Čo s touto vašou kronikou urobíte, neplánujete ju vydať knižne?
– Uvažujem o tom, mohla by to byť spomienka na Piešťany. Pred pár rokmi som si požičal archív 17 ročníkov Piešťanského týždňa, a keď som našiel niečo zaujímavé, tak som si to naskenoval alebo odfotil.
Zistil som, že Alexander Murín tu uverejňoval seriál o histórii, bolo to asi 140 strán. Keď som ich takto zhromaždil po sebe a ukázal autorovi, ten hovorí: „Veď z toho by sa dala vydať knižka!" Moje spomienky sú však, samozrejme, trochu deravé. Som rád, keď mi niekto povie „toto či tamto ti chýba" a môžem to doplniť. Poteším sa všetkému, čo sa mi podarí získať.
Aby spomienky, ktoré Viliam Nemec alias Vinec, roky zbiera, nezapadli prachom, Piešťanský týždeň bude od nasledujúceho čísla uverejňovať seriál o zaujímavých zákutiach, miestach, budovách či historických udalostiach z jeho archívu.