Blog Ivany Ilenčíkovej: Odchádza leto

V druhej polovici augusta pravidelne každý rok spomínam na to, aké bolo uplynulé leto. Na miesta, kde som bola – a hlavne na ľudí, ktorých som tam stretla. Už nebude slnečný kúpeľ, kúpaliská, festivaly, cestovanie, sladké ničnerobenie. Nebudú kvákať žaby, ani cvrlikať cvrčky. Leto je mojím najmilším ročným obdobím. Lebo je teplé, horúce a voňavé; lebo je slnečné a veselé. Niekedy je aj daždivé, ale i za takým mi býva smutno. Niekedy – ak sa to dá – si leto rafinovane predĺžime, odcestujeme za horúcim slnkom južnejšie.
Aj tak však príde deň, keď je zrazu všetko neodvratne preč. Prichádza jeseň. Uznávam, býva nádherná. So svojím babím letom. S lesnými potulkami. S veselými farebnými tekvičkami. So záhradami oťaženými bohatou úrodou. Ideálny čas navštíviť všetky hrady v okolí. Pozrieť si dobrý film alebo prečítať knihu. Jednu, dve, tri… Zorganizovať stretnutie so spolužiakmi, s ktorými sme sa roky nevideli. Preháňať sa na korčuliach. Zájsť do kina či divadla.
Tak sa mi zdá, že i tá jeseň nemusí byť nezaujímavá. V čom to teda je? Žeby v nás samých, v našom pohľade na život, v našom citovom prežívaní? V schopnosti pozerať sa a vidieť?