Vodič amerického vojnového džípu tankoval čokoládu

My sme ich stretli na čerpacej stanici na Krajinskej ceste  a sympatickému vojenskému veteranistovi položili zopár otázok.
Ako sa voláte a kam idete?
„Som Michal Kvanta a toto je môj syn – Miško Kvanta junior. Ideme na Záhorie, kde sa vo vojenskom priestore koná akcia Sahara. Každoročne ju organizuje Klub vojenských veteránov. Budú tu nielen ukážky vojenskej techniky z druhej svetovej vojny, ale aj moderné zbrane.  Tiež sa tešíme aj na ukážky bojov.“



Ako sa vám išlo cez Piešťany? A odkiaľ idete?
„Vyrazili sme zo Žabokriek nad Nitrou, kde máme chalupu. Tu mám uskladnené aj toto auto. Cez vaše mesto sa nám išlo pekne. Ľudia nám mávali, je slnečné počasie, takže si to so synom užívame.“
Predstavte nám vášho veterána, kde ste ho získali??
„Tento džíp sa volá Willys, kúpil som ho síce na Slovensku, ale pochádza z Francie. Zreštauroval som si ho vlastnými silami, ale pomohli nám aj kamaráti.  Tento model sa používal v druhej svetovej vojne a získal si veľmi dobré meno. Je to kultové vozidlo, veľmi obľúbené aj medzi veteránmi. Ja som si ho zreštauroval za pomoci svojich priateľov. Willys džípy vyrábali krátko pred a po druhej svetovej vojne. Pôvodne ich používala armáda Spojených štátov, pretože tieto vozidlá sú veľmi odolné, vhodné takmer pre každý terén. Američania Willysy posielali na začiatku vojny aj Rusom.“
Ste členom nejakého klubu?
„Áno, som organizovaný v Military Classic Car Clube Bratislava. Všetci moji kolegovia sa snažia dať dohromady nejaké pekné historické vojenské vozidlá – či už ruské, alebo nemecké.“
Dovolíte svojmu synovi strieľať aj zo zbrane, ktorú máte upevnenú na kapote?
„Nie, Miško si nosí vlastnú repliku pištole z druhej svetovej vojny.“
Zastavili ste sa na čerpacej stanici, čo ste tu tankovali?
„Iba čokoládu, potrebovali sme trochu energie.“
Takže nie benzín?
„Nie. Aj keď našťastie, do tohto vozidla sa dá na Slovensku ešte zohnať starý druh olovnatého benzínu. Teraz ale máme načerpanú plnú nádrž, takže nám vydrží až na Záhorie.“