Blog Martina Urminského: Vétrieska
Dostal som žltú vétriesku. Tak trochu proti svojej vôli, ale vyzerala dobre, tak som ju zobral. Bola síce dosť ojazdená a mala vysokú spotrebu, ale myslel som si, že aj veľa odvezie a budem s ňou chodiť po teréne na ryby.
Staral som sa o ňu, lial do nej naftu i olej, leštil jej kapotu. Dokonca som jej kúpil dve garáže, aby na ňu nepršalo. Hrdo sa nosila a tvárila sa ako nejaké ferarri. Určite si to o sebe myslela. Nechal som ju v tom. Veď aj autá majú právo myslieť si čo chcú. Nevadilo mi, že začala hrdzavieť. Nevadilo, mi že začala byť riadne lenivá, do kopca neťahala, motor klepal a v nádrži mala dieru. Nevadilo mi, že ráno sa vôbec nedala naštartovať a na čerstvé rožky som musel chodiť na bicykli.
Naučil som ju dokonca rozprávať. Nie veľa, ale na papagájovanie to stačilo. Rozmaznal som ju. A to bola chyba. Každý mesiac mala nové gumy a nový lak. Raz si dokonca zmyslela, že chce nové nárazníky a nie hocijaké. Silikónové. Vlastne celý jej život sa točil okolo obchodov. Garáže zapratala tak, že sa v nich nedalo parkovať. Začala jazdiť iba jedným smerom a jazdila maximálne tri dni v týždni. Keď som si chcel na nej zajazdiť, tak zadarmo to nešlo. Prišla kríza, prišlo šrotovné a začal som sa zamýšľať nad tým, načo mi je také neekologické hebedo.
Na druhej strane hlúpy nevzdelaný sedlák ako ja by na ničom lepšom ani jazdiť nemal. Dilema ako „bejk“. Dorazilo ma, keď zahlásila, že jej predchádzajúci model (V2S) je najlepší na svete, že v živote nikde nebola a že nebyť jej som nula. Mala pravdu. Nikde som nebol, nič neviem a nebyť tejto vétriesky ani nič neznamenám. Ani len vodičák by mi nedali, nebyť jej. Napriek tomu som ju poslal na šrotovisko. Radšej budem chodiť peši. Je to lepšie a zdravšie ako prehovárať náročnú vétriesku, že treba opraviť dieru v nádrži, že sa netreba mračiť na svet a že s úsmevom ide všetko ľahšie. A šťastný môžem byť aj s usmiatym a skromným trabantíkom.
