Napil sa termálnej vody a už z Piešťan neodišiel

  • Nezaradené
  • 21. augusta 2009, 11:35
  • Autor:Adriana Drahovská
Martin Cifra

Tvrdí, že dávna riekanka „Kto sa raz napije piešťanskej vody – v Piešťanoch zostane“ sa na ňom vyplnila. Pochádza zo Spišskej Starej Vsi, do nášho mesta prišiel v roku 1946 a stal sa vraj jeho zajatcom.

Na svoje korene v spišsko-nemeckej rodine spomína v dobrom, hoci počas vojny i krátko po nej musel svoju česť a meno viackrát obhajovať. Imrich Gürsching (1920) – stavbyvedúci hydrocentrál v Hornej Strede i v Maduniciach, nestor piešťanského mládežníckeho tenisu, autor knihy Život píše…, z ktorej budeme prinášať príbehy na pokračovanie na stránkach Piešťanského týždňa. Sám prežil všeličo, o čom by sa dalo písať.

V knihe Život píše…, ktorá vyšla v roku 1995, spomínate najmä príhody zo života známych i menej známych Piešťancov. Čo napísal život pre vás a prečo ste sa stali „zajatcom" nášho mesta?

– Do Piešťan som prišiel pracovať. Bol som vtedy asistentom na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Mal som si robiť profesúru, ale nejako sa mi to nevidelo. Keď som dostal ponuku od môjho krajana, ktorý si otvoril v Piešťanoch geodetickú kanceláriu, aby som k nemu nastúpil, neváhal som. Dobre som sa tu cítil, hneď sa mi podarilo nadviazať kontakty. Potom som sa zoznámil s mojou manželkou Olinkou, rodenou Kvardovou, a už som nemohol odísť. Sme spolu už 60 rokov a okrem našich troch detí Imricha, Márie a Evy sa tešíme zo siedmich vnúčat.

Zažili ste druhú svetovú vojnu, znárodňovanie, socializmus aj nežnú revolúciu, so svojím priezvisko ste iste boli tŕňom v oku mnohým „dobrákom"…

– Áno, našli sa aj takí. Počas vojny som slúžil v kežmarskom delostreleckom pluku Slovenského štátu pod velením Nemcov. Musel som narukovať hneď po štúdiu a dostal som sa do Talianska, kde sme bojovali proti spojencom o ochranu kláštora Monte Casino. Nemohol som to vygumovať ani nijako zaretušovať, preto som sa postavil všetkému tvárou v tvár. Vojna bola nešťastím pre každého, bolo to psychicky náročné. Mal som aj konflikt s jedným vyznamenaným nemeckým dôstojníkom, skoro sme sa postrieľali. Už neviem, čo bolo príčinou, vtedy stačila aj malá zádrapka a vyťahovali sa zbrane. Zastihlo nás tiež bombardovanie Monte Casina. Vtedy som cítil, že vyššia moc musí existovať, lebo hoci dosku na hrobe sv. Augustína nadvihlo, pozostatky svätca zostali neporušené. Nebol som však typ hrdinu, snažil som sa najmä prežiť. Po vojne som potom prechádzal všelijakými vypočúvaniami, ale všade som dostal dobrozdania, intervenovali za mňa. V Piešťanoch som zažil budovateľskú dobu, zapojil som sa do stavby hydrocentrál a potom už hovorili za mňa pracovné výsledky. Problémy sa však vyskytli aj neskôr, keď naša dcéra chcela vycestovať za sestrou do Belehradu a niekto „zariadil", aby nedostala vycestovaciu doložku…

Ako vznikla vaša kniha a čo vás primälo k jej napísaniu?

– Oslovili ma vtedajšie pracovníčky mestského kultúrneho strediska Zora Petrášová a Anna Páldyová, aby som im niečo napísal do Revue Piešťany. Vraj čokoľvek, čo mi napadne… Začal som teda písať a keď už tých článkov bol úctyhodný počet, navrhli mi, aby sme z nich urobili knihu. Je to už skoro pätnásť rokov, čo vyšla. Pripravili mi aj slávnostný krst, na ktorom úryvky textov čítal Július Pántik. Veľa z nich vychádzalo z udalostí, ktoré sa naozaj prihodili.

Okrem práce a písania ste sa venovali aj športu. Boli ste jedným zo zakladateľov tenisového oddielu v Piešťanoch a neúnavným a
aktívnym organizátorom. Ako ste to pri všetkých povinnostiach stíhali?


– Tenis bola moja veľká láska. Keď som mal voľnú chvíľku, utekal som si zahrať a vyčistiť si hlavu. Staré dvorce vtedy boli medzi Domom umenia a amfiteátrom. Občas mi aj vyčítali, že pestujem „buržoázny" šport, ale také reči ma neodradili. Tenisový oddiel vychoval mnoho úspešných reprezentantov a Piešťany sa preslávili aj medzinárodnými turnajmi, ako napríklad veľký Centropa Cup v roku 1968. Mládež mala vyplnený čas a to ma motivovalo. Vtedy sme tiež museli zháňať sponzorov, hoci sa to volalo inak. Veľmi nám pomáhali kúpele a mesto. Ale najväčšiu vďaku za všetko cítim voči svojej manželke Olinke, ktorá ma vždy podporovala a stála pri mne vo všetkom, čo som robil. Ako píšem vo svojej knižke, bola mi kamarátom, s ktorým možno „aj kone kradnúť"…

Foto: archív I. Gürschinga

0 Shares

Najnovšie správy

Predmetom rekonštrukcie strechy piešťanského zimného štadiónu je demontáž pôvodnej strešnej fólie, montáž novej hydroizolačnej PVC fólie, demontáž a montáž strešného…
  • 04.10.2022, 09:48
  • Piešťany / Spravodajstvo
Dnes je streda 5. októbra. Tento deň je Medzinárodným dňom učiteľov. Meniny má Viera.
  • 04.10.2022, 23:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
streda, 5. októbra 2022
Meniny má Viera, zajtra Natália