Na oblúku mosta sa o polnoci stretol s iným bláznom

  • Spravodajstvo
  • 28. júla 2009, 08:25
  • Autor:Adriana Drahovská

Herec SND Ján Gallovič si na prezentácii kúpeľného vozíka hotela Sandor Pavillon, ktorá sa konala začiatkom júla, zahral Ľudovíta Wintera. V polovici júla sa tento pôvodom Popradčan s nákazlivým úsmevom a zvonivým hlasom opäť vrátil do Piešťan, aby tu aj s manželkou strávil dovolenku.

Využili sme chvíle jeho oddychu, dali si spolu čaj a porozprávali sa nielen o divadle …
Ako ste sa ocitli v úlohe Ľudovíta Wintera?
Život je náhoda, ocitol som sa tu ako záskok za môjho kolegu Števa Bučka, ktorý ochorel.  Nakoniec neľutujem, lebo Ján Uličiansky, ktorý autorsky a dramaturgicky toto podujatie zastrešoval, mi poslal obratom scenár a zistil som, že ide o úžasnú, ušľachtilú vec. Potreboval som aj frak, ale našťastie som ho mal z divadla – veľmi dobre ušitý, z predstavenia Leonce a Lena od Georga Buchnera.
Winter je takou piešťanskou legendou, hovoria mu aj slovenský Baťa, ako ste sa cítili v jeho koži?
Sympatické mi na Winterovi bolo, že ten človek sa do niečoho zahryzol a dotiahol to až dokonca. Bol priekopníkom, ktorý prezentoval isté ideály, poslanie zdravotníctva a regenerácie a tá pozícia mi bola príjemná, i keď možno aj trochu zaväzujúca, uvidíme, čo do budúcnosti prinesie.
Zaregistroval som aj dokument od Dušana Trančíka o Winterovi, ale nebol som vyslovene pripravený a jeho kniha spomienok sa mi dostala do rúk až dnes.  Piešťany sú také špecifické mesto a v sprievode jeho ulicami som si uvedomil, áno toto je Winterova ulica a ďalšie objekty nesú jeho meno. Tá doba mala svoju noblesu, pokoj, nejaký prirodzený tep srdca.
Dnes žijeme dosť tak neuroticky, bláznime sa a časy pánov vo fraku pôsobia tak pomalšie. I keď pri prezeraní tých spomienok  som si hovoril,  že tí ľudia možno žili v podobnom strese a boli tiež pod nejakým Damoklovým mečom, ale v inej podobe. Mali svoje traumy, ambície, možno nemali toľko komunikačných kanálov a nežili vďaka nim tak rýchlo, ale mali podobné ľudské starosti.
V čom je podľa vás naše mesto špecifické?
Vnímal som ho vždy ako mesto, ktoré má svoj pokoj, noblesu a takú vnútornú aristokraciu. Mne sa to páči. Park, pokojný rytmus a zvláštna relaxácia, ktorá je súčasťou liečby sa tu pretavuje aj do iných, kultúrnych aktivít.
Piešťany pre mňa vždy boli top – Dom umenia, park, slušná infraštruktúra kúpeľnej liečby a vždy  som sa v nich cítil spokojný, aj keď som sem prišiel ako herec. Sú tu ľudia, ktorí rozumejú zákulisiu toho oddychu a kultúra sa stáva prirodzenou súčasťou  relaxácie. Ľudia v chaose podnikania práve toto potrebujú, zabrzdiť ten vlak a na chvíľu vystúpiť. 
Hovoríte, že ste prišli aj ako herec, chodievate k nám aj ako návštevník?
S Piešťanmi som spätý vlastne už od detstva. Spolu s otcom sme tri, štyri roky po sebe chodili počas prázdnin do záhradného domčeka jeho známych. Otec tu tiež ako vedúci basketbalového týmu niekoľko rokov po sebe absolvoval letné sústredenia a my rodina sme  boli s ním.
Na Eve som sa naučil plávať, v letnom kine  zažil svoj prvý film s hviezdičkou… Nikdy nezabudnem napríklad, ako sa náš otec sa raz večer po návrate z toho letného kina rozhodol, a neviem, čo mu to napadlo, prejsť po oblúku Krajinského mosta. Išli sme práve aj s mamou do kempu na Sĺňave, kde sme boli ubytovaní a  okolo dvanástej v noci sa vybral na mostný oblúk. Tam sa stretol s iným bláznom, ktorý sa rozhodol urobiť to isté a potom sa ledva obišli na jeho vrchole.
Dva roky po sebe som bol zasa ako mládežník vedúcim v tábore na Bezovci, sem sme sa chodili slniť, plávať, a tak som stále s Piešťanmi spojený.  Mesto stále žije na pulze doby a snaží sa poskytnúť maximum  v rámci služieb či kultúry. Keď tu hrám pred publikom, hoci je možno v tej chvíli rôznorodou slezinou, ale vždy  bolo hľadisko plné, malo kontaktného diváka a spätná väzba fungovala.

Spomínate si na nejaké významné predstavenie u nás?
V pamäti mám vrytý aj deň, keď mi na premiére Hrnčiarskeho bálu v Piešťanoch prišiel pogratulovať sám maestro Gejza Dusík. Mal vtedy 90 rokov. Povedal mi, že najskôr si myslel, že Ivan Krajíček, ktorý v tom čase robil povestného Floriša je neprekonateľný,  ale po mojom vystúpení zistil, že aj po veľkých hviezdach môže prísť niekto, kto prinesie ďalší, iný rozmer. Až spätne som si uvedomil, aká to pre mňa bola česť. Ten krásny sviatok jeho okrúhleho jubilea sa pre mňa tiež vždy bude spájať s Piešťanmi.
Vaša divadelná kariéra bola pomerne stabilná, hovorí sa však, že odchádzate zo SND…  
Som stále divadelník, je to pre mňa taká transfúzna stanica, niekedy je kyslíka viac, inokedy menej.  Aj v tom divadelnom snažení roky sú úrodnejšie aj menej úrodné. Mám za sebou takú jedenásť, dvanásť ročnú peripetiu v národnom divadle, kde v poslednom období tak trošku paberkujem, ale beriem to ako prirodzený jav.
Ocitol som sa v predpäťdesiatkovom období a sú iní, pre ktorých je šitý repertoár, tak som sa rozhodol skrečovať toto angažmá. Hovorí sa síce, že z národného divadla sa neodchádza, ja som však teraz vo výpovednej lehote.
Predsa len Slovenské národné divadlo je pojem, čo plánujete ďalej?
Vravel som si, mám nejaké prednosti, devízy, vždy som vnímal herectvo ako syntetickú záležitosť, považoval sa za herca, ktorý dokáže zaspievať aj zahrať a zrazu som si uvedomil, že dar, čo mám nevyužívam v takej miere, ako by som mal. Kompenzoval som to všelijakými únikmi, hosťovačkami inde. Bol som zamestnaný v SND a zrazu som si uvedomil že sú tituly, keď to nazvem v hokejovej terminológii, že som z tej dvadsaťminútovej tretiny 5-7 minút na scéne.
To sa mi zrazu zdalo málo. Ale taký je divadelný život, realita tejto profesie. Veľa času trávim v rozhlase, v dabingu a rozhodol som sa odísť z divadla a pristúpiť na spoluprácu s Novou scénou, sú tam nejaké konkrétne ponuky a zrazu mám pocit, že niekto chce vsadiť aj na mňa.

Prezradíte nám aké sú to ponuky?
Napríklad životopisný príbeh Františka Krištofa Veselého, stretol som sa s témou o ňom aj v rozhlase. Mal by hovoriť o jeho peripetiách od mladosti cez zrelý vek, ktoré budú popretkávané piesňami. Zdalo sa mi zaujímavé, zaspievať si jeho veci s nejakým orchestrom či dixielandom. Keď sme nedávno hrali v Klimáčkovom spracovaní Jesenského Demokratov, ľudia veľmi pozitívne  vnímali atmosféru dvadsiatych, tridsiatych rokov. 
Diváci majú radi retro, ktoré sa vyznačuje estetikou, tak som si povedal, prečo nie? F.K. Veselý bol kozmopolitný umelec, hral v Berlíne, Budapešti, Prahe presiahol svoje hranice. Poznám veľa kolegov, čo hrajú vo filmoch, pracujú na medzinárodných projektoch a je to veľmi náročné, ja som sa rozhodol ísť inou cestou.
Nechystáte sa teda podnikať? Zostávate verný divadlu?
Nie, nechystám sa podnikať a zostávam v divadle. Beriem ho ako takú tvorivú dielňu, ktorá mi drží kolená v kramflekoch. Odídete do televízie, do rozhlasu, do dabingu, tam čas plynie veľmi rýchlo a človek nemá kedy vnímať isté veci sebareflexívne. Ale divadlo je tvorivý proces, ktorý má svoj čas.
Keď v ňom zablúdite, môžete vycúvať, vrátiť sa naspäť. Máte možnosť názorovej diskusie, vyriešiť si rozpory, zmiasť zo stola veci, s ktorými nesúhlasíte a začať odznova. Inde na to nie je čas. A aby ste vôbec mohli byť rýchli, to nachádzanie riešení umožní len divadlo. Dáva základ, podstatu.
Ste flexibilný herec, hráte v muzikáloch ale tiež dramatické charakterové postavy, ktoré úlohy sú vám bližšie?
Vždy je dobre, keď máte režiséra alebo dramaturga, ktorý vás vedie, naviguje a dáva vám akési zrkadlo – toto si už robil, skúsme zasa niečo iné…Samozrejme mi najviac sedelo,  keď som robil niečo, čo vychádzalo zo mňa – úsmev, pozitívna emócia, dobrá vôľa. Režisér Jozef Bednárik mi vždy hovoril – ty si taký ten – možno by som to ani nemal nahlas povedať – tatranský bujačik, ale to bolo ešte na začiatku mojej kariéry v nitrianskom divadle. Možno trochu aj trafil do čierneho, vždy som sa vedel nadchnúť pre isté veci, a svoje emócie som vedel aj posunúť ďalej.
Dnes som tesne pred päťdesiatkou, a keď sa  tento stereotyp dlho opakuje, tak zákonite človek siaha po akejsi odvrátenej strane. Zažil som preto zaujímavé obdobie s Emilom Horváthom, ktorý pre mňa programovo staval  v deväťdesiatych rokoch pri činoherných projektoch na Novej scéne negatívne, záporné postavy, ktoré mysleli, konali  proti môjmu naturelu. Povedal mi: „Si človek, ktorý je kreatívny, skús sa  s tým popasovať.“ Keď zákerné postavy hrajú ľudia s anjelskou tvárou, je to plus pre divákov, lebo prinášajú nejaké tajomstvo, niečo zvláštne.
Čo je však pre mňa najlepšie, najzaujímavejšie? Asi zmena. Hľadáte niečo nové, iné, než čo tu už bolo. Samozrejme, že tie depresívne postavy by sa nemali v rovnakom čase stretnúť s vašou osobnou témou. Vtedy sa nerád vyzliekam v duševnom striptíze. Vždy, keď som v pohode, keď je môj život stabilizovaný, ľahšie sa mi hľadajú veci, ktoré idú do špiku kostí. Keď sa ale ťažká téma stretne s vašou momentálnou súkromnou osciláciou je to ľudsky bolestnejšie. Ale keď ju človek pretrpí, tak sa mu potom možno ľahšie vkladá zažitá emócia do postavy.

V divadelných hrách rovnako ako v knihách je akoby vydestilovaná múdrosť a emócie autorov. Inšpirujú vás postavy, ktoré hráte aj v živote?
Áno, sú pre mňa ako terapia, hľadanie. Dobrá hra, dobrý titul, či text je vlastne koncentrovaná ľudská skúsenosť. Keď som niekedy rozmýšľal nad zmyslom toho, čo robím, vždy som tento význam dával na prvé miesto. My sme akoby prostredníci nejakej ľudskej skúsenosti, raz smutnej, potom smiešnej, inokedy tragikomickej alebo poprepletanej  pesničkami a mňa to vždy posúvalo aj osobne.
Keď som sa ocitol v životnej slepej uličke a nevedel som si rady, prečo sa dejú veci tak alebo onak, často mi práve dramatická postava alebo jej osud dali odpoveď na moje otázky či osobné starosti. A ak sa mi podarí posunúť túto odpoveď ďalej, je to úžasné. Hrali sme napríklad Mačku na horúcej plechovej streche od Tenesee Wiliamsa, kde vo filme hlavné roly stvárnili Paul Newmann  Elizabeth Taylorová.  Nemal som v láske túto hru, lebo hrdina sa veľmi umáral a keď chcete byť autentický, možno až masochisticky si musíte púšťať žilou a zároveň si udržať odstup.
Zrazu má človek veľký rešpekt k týmto autorom a interpretom. Lebo čím je ten odstup menší, tým je to pre diváka pravdivejšie, poctivejšie, zaujímavejšie. Jedna pani, ktorá sedela v hľadisku potom povedala dramaturgičke – úžasná hra, ťažká, komplikovaná a zložitá, ale nič proti tomu, čo ľudia prežívajú naozaj. Ak tam však človek nájde niečo pozitívne, čo mu ten jeho osud pomôže pochopiť, potom to pre mňa má zmysel. 
Vy sám  pôsobíte pozitívne, ste usmiaty, plný energie…Po takých ťažkých postavách určite potrebujete nejakú regeneráciu, čo vám pomáha dobiť baterky?
Môj osobný kríž je, že chcem mnohým veciam prísť na koreň. Občas mi niekto z kolegov povie – nepýtaj sa toľko, len zahraj. Často krát v rámci analýzy  sa ale snažím  porozumieť súvislostiam . Vyčerpáva to, ale psychoanalýza je mojím koníčkom a súvisí s hereckou profesiou. Keď postavu chcem plnokrvne a plasticky stvárniť, musím ísť do tej najväčšej hĺbky, akej som schopný.
Lebo tie najvýznamnejšie veci  sa často udiali len vďaka trpezlivej pitve. Keď sa mi to podarí, zažívam víťazstvo. Takou švajčiarskou bankou, alebo elektrárňou, ktorá ma dobíja naspäť je pre mňa  príroda. Stratím sa do Tatier, alebo aspoň hore na bratislavskú Kolibu a chodím na dlhé prechádzky, kde mi energia zeme a prírody mi čistí hlavu.
Ján Gallovič sa narodil 22.11.1960 v Poprade. Po absolvovaní Vysokej školy múzických umení v Bratislave začínal ako sólista spevohry na Novej scéne, dva roky hral v Divadle Andreja Bagara v Nitre, neskôr sa opäť vrátil na Novú scénu ako člen činohry. Od roku 1996 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Na svojom konte má množstvo dramatických ale aj muzikálových a niekoľko filmových postáv. V roku 1997 získal aj Zlatú slučku za najlepší mužský dabing. 

0 Shares

Najnovšie správy

streda, 30. septembra 2020
Meniny má Jarolím, zajtra Arnold