Bolg Petra Remiša: Druhý hlas
Milujem mojich hudobných sponzorov. Dávajú mi nádej. Len škoda, že vždy prekvapia nejakou podmienkou. Väčšinou takou, ktorá sa nedá splniť.
Napríklad sponzor z Blavy. Nemal problém vraziť „melón“ do našej kapely. Stačí, ak mu necháme otextovať pesničku. Vtipné texty vraj sype z rukáva. Všetko nahrá, vydá a zacvaká. „Jaj! A aby som nezabudol, „ spomenul si sponzor na záver. „Nemohol by si obehať kamošov, či by nám na začiatok nepožičali ten melón?“
Druhý sponzor trval na tom, že treba vyhodiť starých spoluhráčov. „Vykašli sa na Miša!“ kričal na mňa do telefónu, „Nech do smrti ozvučuje ten sprostý folklór v Červeníku. Zostavím ti novú kapelu. Budeš hrať s Valihorom a s Rózsom.“
Nedávno som stretol ďalšieho sponzora. Mal mega ponuku: Päť melónov na ruku. Dokonca aj podmienka bola splniteľná: Chcel s nami spievať. Druhý hlas.
Znelo to tak lákavo, že som tomu uveril. Už som videl billboardy s našimi ksichtami, vlastný televízny program a vypredané štadióny. Ako predkapelu Čechomor, alebo Limp Bizkit. A hlavne: Nechodiť do roboty!
Kým som ale stihol povedať nesmelé „áno“, sponzor sa vyparil zo spoločnosti.
Keď som sa vracal domov, zastavil pri mne taxík a z dverí vypadlo akési opité hovädo. Vyzeralo presne ako „mega sponzor“. „Čo s ním?“ spýtal sa zúfalý taxikár. „Nevie odkiaľ prišiel, ani kam ide.“
Dal som taxikárovi adresu a bežal som domov. Druhý hlas mi je tak či tak nanič.
