Ameliu Ray napaľovanie cédečiek nehnevá

  • Spravodajstvo
  • 30. júna 2009, 09:28
  • Autor:Michal Petruška

Príjemný spev a gitara mladej americkej speváčky Amelie Ray znel v stredu večer Kursalonom. Bluesové piesne o láske a všetkom čo so životom súvisí sprevádzala Amelia vtipnými príhodami zo života, ktoré osvetľovali, za akých okolností piesne vznikli.

V rámci hodinovej šou však Amelia stihla pochváliť aj umelecké fotografie Piešťan vystavené na stenách kaviarne. No a keďže hudobný zážitok sa slovami dá sprostredkovať len ťažko, prinášame vám krátky rozhovor s touto príjemnou afroameričankou. 

Odkiaľ pochádzate?
Momentálne už asi tri roky bývam v Madride, ale narodila som sa v USA, neďaleko mesta San Francisco, kde som vyrastala. Istý čas som žila však aj v New Yorku či vo Washingtone.

Ste absolventkou nejakej hudobnej akadémie?
Nie, nechodila som do hudobných škôl, učila som sa sama.

Aké sú vaše hudobné vzory?
Napríklad Steve Dan, skupiny Queen, The Who, Prince alebo George Michael, Jellyfish.



Takže pop a nie blues?
Ak počúvate pop pozorne, zistíte, že je to vlastne blues. Má tú istú štruktúru, tie isté postupy.

Aj tak som čakal, že poviete mená ako Bob Dylan alebo Charles Ray.
Nie, tieto mená som brala v detstve ako samozrejmosť. Za vzory teda nepovažujem mená, ktoré už boli objavené, ale len tie, ktoré som si objavila sama.

Koľko rokov ste mali, keď ste začali hrať na gitaru?
S hudbou som začala v kostole, keď ma ako päťročnú zobrala matka na takú tú pravú americkú babtistickú omšu so všetkými gospelmi a spevom, ktorý k nej patrí. Ako šesťročná som začala hrať na piano, sedemročná na gitaru, osemročná na organ a vtedy som začala aj písať svoje piesne. Na strednej škole som v štrnástich zvládla basgitaru a o rok neskôr bicie.


Čo robíte v bežnom živote, živíte sa popri hraní niečím iným?
Hudba je môj bežný život. Ako hobby však učím v Madride angličtinu, asi dva mesiace v roku. Už asi desať rokov žijem takto bez stáleho zamestnania, je to náročné, no stojí to zato.

Aký máte postoj k napaľovaniu cédečiek, aj tých vlastných?

Viete, peniaze ktoré získate z predaja cédečiek sú veľmi malé. Zoberme si napríklad CD skupiny Metalica, ktoré stojí povedzme 18 eur. Dve eurá idú na obal, ďalšie štyri idú distribútorovi, ďalšie štyri zase producentovi, nahrávacia spoločnosť si zoberie päť eur a tak ďalej, až vám na koniec zostane jedno euro. No a keďže sú v skupine štyria hudobníci, každému sa z jedného predaného kusa ujde 25 centov. Takže mi povedzte, mám sa hnevať na niekoho, kto si napáli môj album a ja prídem o 25 centov? Skôr som rada, že mám o fanúšika viac, ktorý príde na môj koncert a podporí ma týmto spôsobom.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je štvrtok 8. decembra. V Piešťanoch sa 8. decembra 1911 narodil staviteľ Jozef Haring, ktorý navrhol množstvo domov v…
  • 07.12.2022, 23:40
  • Dobré ráno, Piešťany!
štvrtok, 8. decembra 2022
Meniny má Marína, zajtra Izabela