Piešťanský festival má o šesť rokov menej ako Lúčnica

Jej reprezentačný program s názvom 60 rokov krásy si v Piešťanoch vychutnal aj muž, ktorý stál pri zrode súboru a viedol ho cez všetky tancom, hudbou a spevom požehnané roky – profesor Štefan Nosáľ. Počas jeho umeleckého pôsobenia sa Lúčnica dostala do všetkých končín sveta, aby šírila jedinečnosť slovenského folklóru.
Pred divákmi sa vo štvrtok večer odohrávalo strhujúce takmer dvojhodinové tanečné divadlo plné paralel z minulosti. Do troch častí ho rozdelil populárny režisér a choreograf Ján Ďurovčík. Program pretkávali audiovizuálne odkazy známych osobností, ktorým sa Lúčnica nejakým spôsobom dostala pod kožu. Jedným z nich je básnik Milan Rúfus, ktorý kedysi pred každým vystúpením recitovával svoje nové verše.
Folkloristov pozdravila Edita Grúberová, niekdajšia sólistka súboru, ale aj Karel Gott, ktorý sa v zákulisí veľkých koncertov spriatelil s našimi folkloristami. Svoj vzťah k Lúčnici cez svojho svokra – Š. Nosáľa, ale aj manželku, bývalú tanečnicu, vyjadril tiež rocker Jožo Ráž.
Spomienkou na veľkú históriu Lúčnice boli dynamické dupáky. „Cip-cip, cipovička," volali dievčatá a ich lúčne spevy a tanec Dobre sa nám podskakuje so sólistkou Barborou Palovičovou pripomenuli, aké čarovne krásne boli začiatky Lúčnice. Nielen tieto, ale aj nasledujúce spomienkové tance s názvom Horehronci, Detvianska veselica, Započinka či pôvabnú svadobná rozlúčku sprevádzala hudba najfrekventovanejšieho autora lúčničiarskych vystúpení – hudobného skladateľa Svetozára Stračinu.
V tichu a prítmí prvého koncertu vyzneli ako pohladenie duše priadky a spracovávanie ľanu v kúdelnej izbe, kde sa tanečnice zmenili na kolovrátok, praslicu i kúdeľ. Niť, ktorú utkali, sprevádzala originálnu choreografiu, až kým sa im v rukách nezjavili hotové obrúsky. Mládenci a ich Zemplínske verbunky so sólistom Filipom Tkáčom priniesli na javisko kus chlapskej sily a energie. Spolu s tancami Širákový a Čirčianka tvoria tieto choreografické skvosty zlatý fond Lúčnice. Program osviežili Goralské muzycy, ktoré hudobne spracoval Peter Parničan. Ten Lúčnici vyhrával vedno so Zlatými husľami Martina Sleziaka.
Vystúpenie vyvrcholilo spoločnou zostavou celého súboru. Rytmus sa zrýchľoval, folkloristi len tak lietali vo vzduchu. Točili sa a krepčili ako o dušu. Strhujúci záver opakovali niekoľkokrát za sebou. To už bol na pódiu aj čiperný profesor Štefan Nosáľ a zdvíhal obe ruky ako prejav vďaky za dlhotrvajúce standing ovations, ktorým sa Piešťanci s Lúčnicou lúčili. Iste nie nadlho.