Detské gangy v Peru volajú malé pirane…

Po príchode do Limy však napriek príprave zažil obrovský šok. Účasť na misii mu radikálne zmenila život. O svojom dobrodružnom poslaní nám porozprával miestami až neuveriteľné veci.
Ako sa bežný človek stane misionárom a prečo ste sa tak rozhodli?
– Veľmi som chcel pomáhať. Bol som v jednom cirkevnom združení, ktoré mi poskytlo príležitosť ísť do Peru ako misionár. Koľkokrát za život sa mi ešte naskytne? – povedal som si. Išiel som tam aj kvôli svojmu synovi. Predtým som nežil dobre, prakticky som sa o svojho syna nestaral, a mal som pocit, že takýmto spôsobom môžem nejako splatiť svoj dlh voči nemu. Dnes už máme, našťastie, oveľa lepší vzťah.
Dobrovoľníci nedostávajú plat, ako ste sa živili?
– Do Peru sme prišli na pozvanie biskupa z Limy, pôvodom z Talianska, ktorý tu žije skoro štyridsať rokov a vedie čínske gymnázium. Zabezpečoval nám všetky existenčné potreby.
Boli ste teda priamo v hlavnom meste Peru – Lime?
– Išli sme otvoriť misiu do oblasti Santa Eulália. Predtým tam boli iba polia a nejaký zrúcaný statok. Leží asi 80 kilometrov od Limy v horách v 1200 metrov nad morom. Sú tri zóny na svete, kde nie na svete satelitný signál, Sahara, Amazónia a Sant Eulália. Zostali sme úplne odrezaní od sveta, keď sme chceli telefonovať, tak sme museli ísť na kopec. Kým však bola misia pripravená, strávili sme nejaký čas v Lime.
Povedali ste, že po príchode ste dostali šok? Aký – kultúrny?
– Absolútny, zo všetkého. Lima je klasické veľkomesto, v centre žijú boháči za ohradenými plotmi a čím idete ďalej k oceánu, nachádzate getá. Na konci je veľká piesočná duna, kde stojí mesto slumov. Prichádzajú tam celé kmene z vrchov a postavia si baraky na piesku. Hovoria tomu invázia. Je tam úplne iný životný štýl, už 15-ročné dievčatá sa vydávajú. O pár rokov neskôr majú tri-štyri deti a môžu sa starať akurát o to najmenšie, čo majú priviazané na sebe a dávajú mu mlieko, ostatné sú na ulici. Združujú sa do detských gangov, volajú ich piranhidas, lebo sú ako malé pirane. Tridsať chalanov naskáče na človeka a okradnú ho o všetko, ba aj zabijú. Ani policajti si nepomôžu, tam sa všetci boja ísť.
Nikto ich ani nevolá, každý slum má svojho šéfa, a keď sa vyskytne problém, vytiahnu mačety a vybavia si to medzi sebou. Ale sú spokojní, lebo im ide elektrina a môžu pozerať televíziu. Nechápal som, ako dokážu takto žiť, až keď sme neskôr išli na výlet do hôr, videl som, že niektorí sú na tom ešte horšie. Stretli sme tam týpka, ktorý viedol stádo kôz. Pol dňa išiel dolu z vrchov, aby sa napásli a pol dňa zasa naspäť. Jeho dom tvorili tri brvná, cez ktoré mal prehodenú plachtu. Nebola tam voda ani elektrina, žil so svojimi kozami medzi skalami.
Misionári šíria vieru a pomáhajú. Aká bola vaša úloha?
– Jeden z miestnych kňazov, páter Adriano, dal v hlavnom meste vybudovať centrum pre batoľatá. My sme sa mali starať o väčších, zhruba desaťročných chlapcov. Prvých bolo desať. Po dvoch týždňoch v Lime sme s nimi odišli do Santa Eulálie. Každé tri mesiace nám potom posielali ďalších. Boli to najhorší z tých problematických. Žili na ulici ako lúpežníci. My sme pracovali na inej báze ako vychovávatelia v detských domovoch. S deťmi sme boli 24 hodín denne a snažili sme sa im ukázať normálny rodinný život. Cez evanjelium, nie iba vysvetľovať, ale ukázať, aby videli príklad a nahradiť im rodičov. Každý deň som im ukladal skrinky, postele, pral veci. Svoje som si opral raz za dva týždne, nebol čas.
Koľkým chlapcom ste sa snažili nahradiť otca a mamu, dokázali ste si poradiť, poslúchali vás?
– V skupine som mal štyroch chlapcov. Boli zlí, nemali žiadnu úctu k človeku, tri mesiace som sa modlil, aby mi niečo neurobili. Rómske deti sú oproti nim slušne vychované. Ich nemal kto vychovať. Napríklad – jedenásťročný Kevin vyzeral na 16 a v hlave to mal tak na päť. Jeho mama zomrela na AIDS, keď bol maličký. Dieťa, ktoré chodí na nočník, sa učí utrieť si zadok. Jemu to nikdy nikto nepovedal. On sa nevedel utrieť, smrdel, ja som mu to musel vysvetľovať stokrát, prezerať slipy. Mali sme taký zvyk, že pred spaním sme si rozprávali nejaký príbeh.
Napríklad Pána prsteňov, najprv kúsok, potom ďalší a nakoniec si deti pozreli film. Kým ostatní počúvali rozprávku, išiel som s ním umývať sprchy a záchody. Vysvetľoval som mu, že keď si nevie vážiť sám seba čistého, tak sa musí naučiť očistiť aj celé okolie.
Často nepočúvali, strieľali s flusátkami, rozprávali sa, keď mali ísť spať. Keď nič nepomáhalo, poslal som ich von. Cez deň je tam teplo, ale v noci sa ochladí. Keď sedel za dverami, tak som za nejaký čas prišiel a vysvetľoval mu – myslíš, že ja som v posteli a pokojne spím, keď ty si tu vonku a je ti zima? – Časom sa naučili poslúchnuť, zvykli si. A keď mi raz na omši počas poďakovania povedal jeden z nich – Ďakujem ti tio (brat) Mario, že mi upratuješ skrinky – cítil som veľké zadosťučinenie.
Každý z chlapcov mal určite svoj životný príbeh, ktorý bol najzaujímavejší?
– Ťažko povedať, každý bol nejako postihnutý, mali veľké rany na srdci. Jeden z prvých, ktorý k nám prišiel, bol Dário, doniesla ho mama z džungle, mal osem rokov a žiadne základné návyky. Nevedel chodiť, rozprávať, jesť, piť, dokonca ani prehĺtať. Aby sa napil, po troške sme mu nalievali do úst vodu a zdvihol hlavu, aby mu stiekla do krku. Misionári ho kŕmili, začali s ním chodiť na terapie, na cvičenie. Hrával sme potom spolu na svätej omši, ja na gitare, on na tamburíne a strašne sa z toho tešil. Neviem o každom jeho krutý príbeh, my sme ich brali takých, akí boli a snažili sme sa z nich vychovať dobrých ľudí.
Tvoria väčšinu obyvateľov Peru Inkovia?
– Áno, oni majú tú svoju peruánsku hrdosť, sú Inkovia. Inka zjednotil do svojej ríše asi dvadsať kmeňov, vybudoval veľmi vysokú kultúru. Príslušníci jednotlivých kmeňov ale majú rôznu fyziognómiu. Okolo Limy žijú Indiáni Kečua, majú svoju reč, aj ňou rozprávajú. Chlapci napríklad ťažko chápali, že existujú aj iné reči ako španielčina, lebo celá južná Amerika okrem Brazílie rozpráva po španielsky. Bývajú pomiešaní aj s Číňanmi, tých žije v Peru tiež veľmi veľa. Bohatých belochov – väčšinou amerických obchodníkov – je iba hŕstka.
Udržujú si svoj folklór, poznajú vlastnú históriu?
– Folklór je tam ovplyvnený kresťanstvom, obliekajú sa do krojov, kde majú povyšívané výjavy z Biblie, ale ich tance sú peruánske – taký mix, z pôvodnej kultúry zostalo veľmi málo. Boli sme sa napríklad pozrieť v horách na kamenný príbytok Indiánov ešte z doby pred Inkom a našli sme tam pohodenú nejakú lebku…
Po roku a pol ste misiu ukončili. Ako sa vám odchádzalo?
– Rok a pol je akurát dosť. Samozrejme, že sa mi odchádzalo ťažko, boli to moji chlapci, nechal som tam kus rodiny. Ale chcel som ísť aj za svojím synom.
Čo bude s deťmi, o ktoré ste sa starali, keď vyrastú?
– Biskup ich dá vyučiť a postará sa o ne. Nevrátia sa späť na ulicu a verím, že to, čo sme do nich vložili, im už zostane a budú z nich dobrí ľudia.
Ako vás misia ovplyvnila?
– Veľmi. Zmenila mi život. Vážim si všetko, čo mám, maličkosti aj hodnoty a nič nechcem zadarmo, iba zaslúžene…