James R.S.B. Jackman: Realita… I. časť

  • Blogy / Blogy
  • 16. júna 2009, 10:16
  • Autor:James R.S.B. Jackman
Martin Cifra

Zase mlčky sedím v izbe pri nete, namiesto toho, aby som sa začal učiť. Mal by som! Nechce sa mi. Stále musím myslieť na všetky tie rozhovory, situácie, ktoré sa mi udiali za posledné obdobie. Emily a riešením jej vzťahu som sa zaoberal dlho. Neviem prečo, ale pochytilo ma nutkanie stále niekomu pomáhať. A viem, že mi to ide!

Emily a jej vzťah bol na pokraji rozpadu. Sama dobre vedela, že to už dlho nevydrží a ani ho zachrániť nechcela. Aspoň tak na mňa pôsobila.
–          Mama mi povedala, že sa s ním nemám teraz rozchádzať pred maturami. Vraj to bude mať na mňa zlý vplyv.
–          A to, že ti robí stále zle? Iba sľubuje čo nesplní, a keď v podstate luskne prstami a si pri ňom, to má dobrý vplyv? Má zmysel vzťah, keď sa s neho vytratí dôvera?
–          Ja viem že nie! Ale sama neviem, čo mám robiť.
–          Ja ti to povedať nemôžem. A ani nechcem! Lebo, keď ti poviem – rozíď sa s ním, aj tak to nespravíš! A keď náhodou áno, prídu výčitky a uvažovanie nad tým. Potom budem ja za debila.
Nakoniec to dopadlo tak, že sa s ním rozišla! Myslím, že spravila dobre! Má sa niekto trápiť pre niekoho, kto si to nezaslúži? Pre mňa je taký človek hlupák. Aj keď sa to stáva každý deň miliónu ľudí. A určite sa budem považovať za hlupáka aj ja, keď sa prichytím pri takej situácií.
Na druhý deň po ich rozchode ho videla, ako sa drží s inou za ruku. Musela sa cítiť hrozne, aj keď mne povedala, že je to v pohode. Veď iba pár dní pred tým, ako sa s ním rozišla, jej vravel, ako ju má strašne rád. Miluje. Ľúbi. Veľmi pokrytecké, na dnešnú dobu však aj veľmi fádne. No pre mňa aj tak nepochopiteľné!
Sedeli sme v aute. Preberali spolu tento problém, ale našli sme si aj inú debatku.. Ja a tá “tajomná osoba“.
–          Vieš nad čím som rozmýšľal? Ako to dokáže niekto tak neskutočne, stále podvádzať a pri tom tvrdiť, že toho druhého miluje, – silno som si potiahol z cigy a čakal na odpoveď pri začiatku tohto duchaplného rozhovoru.
–          Hm. Ono to je láska, ale asi iný druh. Ako ja! Ja Stefani milujem. Milujem jej úsmev, ako má vie poslať do riti, milujem na nej aj to, ako mi vie liezť na nervy, to ako sa tvári, keď niečo chce. Jednoducho  jej nemôžem odolať. Je pre mňa ako droga.
–          Na to ja nemám svedomie. Naozaj. Neviem si to predstaviť. Sám na seba by som sa nevedel pozrieť do zrkadla.
–          Ale vedel. Sám to spoznáš, keď sa dostaneš do takej situácie. Ako som raz povedal. “Nemôžeš jesť stále kuracinku, občas si treba dať aj hovädzinku.“ Pamätáš? – začali sme sa smiať a mne sa v hlave premietla tá situácia.
–         Vyčítaš si  možno prvý krát. Druhý. No potom to už neriešiš. Aj keď vieš, že jej to ublíži a  keby si sa chcel priznať.. – na chvíľku sa odmlčal – ublížil by si jej tým priznaním.
 Budík. Treba ísť do školy. Také nepodstatné dni sú teraz. Vbehol som do kaviarne, zažratý do knihy čo mi požičala Emily. Rozmýšľam aké to je pre tých ľudí, vidieť ma tam sedieť a čítať knihu! V dnešnej dobe, kedy sa za to mladí skôr hanbia ako chvália. A pri mojom štýle odsudzovanom už na pohľad. Stop. Zastavilo auto. Na šupu som vedel, že ide Tomi a Sabina.
–          Pán Tomi? Tu sedíte!
–          Ty čo tu robíš?
–          Čítam, pijem si kafíčko, colu. Čo by som robil?
–          Aká náhoda!
–          Ahoj Sabina. Čo, ako? Máte prax, či iba odpočívaš?
–          V pohode. Tomi ma zobudil! – povedala Sabina
–          Ako chápeš? O desiatej cez pracovný, školský deň som ju práve zobudil.- povedal Tomi poslednú vetu  až príliš afektovane.
Sedeli sme, kecali, potom ma Tomi hodil domov, kde som strávil pekný den pri nete. Večer som nemohol zaspať. Podarilo sa mi to až okolo polnoci. Sníval sa mi divný sen. Najskôr som strávil dva dni na pláži v priam nechutnej romantike s akousi slečnou, keď nás na druhý deň začala naháňať tlupa pirátov do kopca plného blata.
Namiesto štvorkolky, čo mala byť v kôlničke povyše pláže, ma tam čakal snežný skúter, tak som ako opica liezol po viniči a oni sa  na mne smiali, lebo šli normálne krokom okolo mňa. Spotený, unavený a s pocitom samoty som konečne vyšiel k ďalšej kôlničke, kde sme už všetci boli kamaráti. BUM! BUM! BUM! Mobil.
–             Prosím.
–             Čau. Kde si?
–             Fabo? Ti d.be? Nevieš, koľko je hodín, či čo?
–             Keď ju zobrala sanitka, strašne opitú a ja neviem čo mám robiť.
–             No ty musíš vyzerať. Si sfetovaný? Koho zobrala sanitka? Hovor pomaly, po poriadku, počúvam ťa…

0 Shares

Najnovšie správy

Už v sobotu sa môžete vybrať do Vrbového na jesenný jarmok. Určite tam okrem tradičných stánkov budú čapovať aj burčiak.…
  • 07.10.2022, 09:20
  • Piešťanský týždeň / Nezaradené / Spravodajstvo
sobota, 8. októbra 2022
Meniny má Eliška, zajtra Brigita