Piešťanskí stavitelia: JÁN KOČÍ

Možno dnes už je všetko ináč, ale boli časy, keď sa projektové návyky začínajúcich študentov architektúry začali budovať zadávaním úloh vyhotoviť návrh na telefónnu búdku, novinový stánok, prístrešok na zastávke mestskej hromadnej dopravy alebo na inú drobnú či malú architektúru, ako sa takémuto druhu objektov zvyklo hovoriť.
Tak to bývalo i v rokoch, keď jedným z ambicióznych mladých odborných asistentov na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave bol absolvent štúdia architektúry na Technickej univerzite vo Viedni (1940 – 1946) Ing. arch. Ján Kočí.
Tento asistent mal s drobnou architektúrou už aj určitú praktickú skúsenosť; prinajmenej sa mohol preukázať autorstvom realizovaného funkcionalistického novinového stánku na Námestí slobody v Piešťanoch. V povojnovej situácii bola predstava možnosti výstavby rozsiahlych investičných urbanistických celkov – či už na asanovaných alebo nezastavaných plochách – ešte v nedohľadne; na počiatok jej napĺňania v kúpeľnom meste bolo treba čakať do prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Čerstvý majiteľ zahraničného diplomu architekta iste s vďakou prijal drobnú úlohu, ktorá sa naskytla a na ktorú jeho sily, samozrejme, stačili. Novinových stánkov a trafík bolo v Piešťanoch v minulosti viac.
Boli malé a nemali dlhú životnosť, asi sa o ich vzniku a zániku toho veľa nenahovorilo, a možno ani Kočího dielko by nestálo za reč, keby nestálo v tieni Lipy slobody, ba keby s ňou nevytváralo akúsi symbiotickú kompozíciu, ktorá v istom zmysle plní i nevšednú, obojstranne ochrannú funkciu. Stánok pretrval, i keď sa pri úpravách námestia v polovici prvej dekády 21. storočia v jeho susedstve likvidovala citeľne mladšia fontána z roku 1978. História Lipy slobody si zaiste zaslúži samostatnú zmienku, ak sa nájde v meste zopár povolaných – odborníkov na oblasť prírodných, historických či kultúrnych hodnôt, ochranárov, sadovníkov, angažovaných poslancov – ktorí by mohli verejnosti prezradiť čosi o jej histórii.

Ján Kočí sa narodil 22. augusta 1922 v obci Vlkas pri Šuranoch, detstvo však trávil v Piešťanoch, kam sa rodičia nedlho po jeho narodení presťahovali. Mohol by teda mať k Piešťanom i mocnejší vzťah, než je puto vytvorené jediným uskutočneným návrhom „drobnej architektúry", novinového stánku. Žiadna z väzieb, ktoré ho mohli pútať k vlasti, však nebola dosť silná, aby premohla odhodlanie emigrovať do mesta vysokoškolských štúdií, odkiaľ pochádzala jeho manželka a kde mal teda – na rozdiel od nejedného ďalšieho utečenca – relatívne bezpečné zázemie a viac-menej zaistenú výhodnú štartovaciu čiaru pre výkon povolania. Od roku 1957 žil i s rodinou vo Viedni, vlastnil privátnu projektovú kanceláriu a tamojšie žírne bydlo už po zvyšok života neopustil. Po novembri 1989 mohol bez obáv prichádzať, a aj prichádzal, na Slovensko, a teda i do Piešťan, ale do vlasti sa nepresťahoval. Mnohoročný exil spôsobil zjavne hlboké odcudzenie. Pravdepodobne v tom treba hľadať vysvetlenie, prečo slovenské príbuzenstvo dátum jeho skonu (prežil rok 2000 a zomrel vo Viedni v prvom decéniu nového tisíc-ročia) neeviduje ako udalosť, ktorá sa pri výročiach pripamätúva.
Zosnulý architekt bol zručný a asi aj usilovný kresliar, ale medzi dostupnými obrázkami nebol žiaden (hoci nie je vylúčené, že kdesi niečo existuje), ktorý by zjavne súvisel s mestom jeho detstva a mladosti. Stánok na námestí Slobody s mierne upravenými povrchmi a zmenenou funkciou, je teda to jediné, čo po tomto niekdajšom obyvateľovi Piešťanom zostalo. Z jeho tvorivej práce profitovala cudzina. V Rakúsku stavali podľa návrhov Jána Kočí najmä obytné domy, domovy dôchodcov a školy rôznych stupňov, vrátane konzervatória, ľudovej vysokej školy a školy módy a odevného priemyslu. Pozornosť verejnosti vzbudilo uskutočnenie jeho projektu reštaurovania secesných pavilónov viedenskej mestskej hromadnej dopravy.