Fotil ukrižovaných a nebál sa ani levov

  • Kultúra a spoločnosť
  • 31. mája 2009, 10:34
  • Autor:Viera Dusíková
Martin Cifra

V Piešťanskom informačnom centre vystavuje od piatka 15. mája veľkoplošné fotografie afrických ľudí, zvierat i krajiny moderátor Martin Nikodým.

Počas troch týždňov prešiel Nikodým spolu s fotografom Igorom Boháčom a ďalšími tromi dobrodruhmi 7800 kilometrov cez Juhoafrickú republiku, Botswanu, Zimbabwe a Namíbiu. Išli šialeným tempom, na každom mieste sa zastavili len jednu, maximálne dve noci, a hneď ráno nasadali do džípu, ktorý úplne zhumpľovali. Martin porozprával Piešťancom nielen o svojej africkej ceste, ale podelil sa s nimi aj o príhody z fotenia ukrižovaných Filipíncov, ba prezradil i to, že vrtiaci sa zadok Madagaskarky na mužov pôsobí ako afrodiziakum.

Precestovali ste štyri africké krajiny, kde sa vám páčilo najviac?
– Vždy ma fascinovala Namíbia so svojou púšťou a piesočnými dunami. Túžil som ich nafotiť a tento sen sa mi splnil. Čo sa týka ľudí, očarili ma domorodci, žijúci v zložitých podmienkach ťažko skúšaného Zimbabwe.
Vašu vernisáž uvádzala skupina bubeníkov a tanečníkov Afro Campana. Zažili ste niečo podobné aj v samotnej Afrike?
– Po vydarenom raftingu na rieke Zambezi nás naši sprievodcovia pozvali do Šport baru. Povedali sme si: „Prečo nie? To znie lákavo." Na naše prekvapenie sme sa ocitli v sklade supermarketu na VIP sedačkách – prepravkách. Okolo nás postávali a popíjali miestni štamgasti z dvojlitrových plastových nádob nejaké kvasené čudo, pripravené z kukurice a obilia. Dalo sa z toho celkom slušne opiť. No ešte dva dni som sa nevedel zbaviť tej odpornej chuti v ústach. Hovorí sa ale, že najlepšie obchody a veci dojednáte vždy v krčme.
Chceli sme s Igorom nafotiť nejakú originálnu starú dedinku s originálnymi bubeníkmi na spôsob našej nitrianskej Afro Campane. A tu, v Šport bare, ktorý viedol asi 180-kilový bývalý hráč rugby – Šón, sme si dohodli fotenie i vystúpenie originálnych bubeníkov. Malo sa uskutočniť na druhý deň v starej dedinke vzdialenej asi sto kilometrov.
Ako to dopadlo?
– Ráno, keď sme sa zobudili, prišiel Šón sám. Mysleli sme si, že sa nič nekoná. Ale len čo sme vyšli na hlavnú cestu, asi po troch kilometroch nás pod stromami čakalo 16 „afrocampanov", ktorých Šón naládoval aj s bubnami do auta. Keď sme prišli na miesto, chudí muži spustili také africké peklo, že po chvíľke koncertovania sa do dedinky začali schádzať ľudia z celého okolia. Myslím si, že mnohí z nich dovtedy ešte nikdy nevideli pôvodný folklór Zimbabwe. Nafotí U sme množstvo záberov, jeden som priniesol aj do Piešťan. Je na ňom chlapík s bubnami – nazval som ho muž so zníženým obsahom tuku. Myslím si, že to bol krovák. Bol úžasný!
Afričania sa bubnami dorozumievajú, váš kolega Igor Boháč povedal, že bubnovanie je napodobňovanie tlkotu ženského srdca, ktoré dieťa počuje skôr, ako uzrie svetlo sveta. Ako to vnímate vy?
– Rytmus je pre Afričanov naozaj veľmi dôležitý. Vyhľadávajú ho pri každej činnosti. Videl sme dve staršie ženy, ako drvia palicami kukuricu na múčku. Nepracovali mechanicky a bez fantázie, ony si búchanie palicami povýšili na umenie. V úderoch sa striedali, tlieskali rukami, v rytme si vyhadzovali palice… Aj pri práci hľadali, ako sa pobavia a nudnú činnosť zmenia na radosť. Vtedy som pochopil, čo je pre nich rytmus.
Afrických mužov vraj nevzrušujú ženské prsia, ale skôr ich zadky. Je to pravda?
– Zadok v Afrike víťazí. Raz som na Madagaskare zažil diskotéku. Bolo to vonku, z amplióna hučala rytmicky sa opakujúca hudba. Domorodky stáli v rade, obrátené chrbtom k divákom. Ale tie africké dievčatá nekrútili zadkami tak, ako sme zvyknutí pri našich dievčatách, ony robili také zvláštne trhané, veľmi rýchle pohyby – doprava hore, doľava dole. Tá, čo to robila najrýchlejšie, bola nielen víťazkou diskotéky, ale muži ju obletovali ako bohyňu. Upozorňujem – to nehovorím o žene s útlym formovaným zadočkom, ale o parádnej africkej zadnici!
Kam sa chystáte nabudúce?
– Teraz už budem sedieť doma, pretože asi pred mesiacom som sa vrátil z Filipín. Tam som zažil kresťanských fanatikov, ktorí sa na Veľký piatok bičovali, ba podstúpili aj ukrižovanie. Pochopil som, prečo sa hovorí, že Filipínci sú najkresťanskejší kresťania, keď som uvidel konopné povrazy, ktorými sa šľahali cestou na Golgotu. Prečo to robia, neviem, ale zhodnotil som to tak, že nikoho tým neobťažujú a ubližujú len sami sebe. Ale kríže, klince, povrazy – všetko bolo skutočné.
Mohli ste ich fotiť?
– Áno, bez problémov sme prišli až pod kríž k ukrižovanému. Okolo boli tisícky divákov. Dav strážili policajti a vojaci so samopalmi. Stačilo málo a mohlo sa tam niečo zomlieť.
Pýtal si niekto za pózovanie aj peniaze?
– Nie. Aj keď Filipínci poznajú hodnotu peňazí, nik ich od nás za fotenie nepýtal. Lenže ja som z Filipín nemal až taký hlboký zážitok ako z Afriky, pretože oni si nezachovali svoj pôvodný folklór. Tristo rokov španielskej nadvlády a šesťdesiat pôsobenia amerických vojsk v krajine urobilo svoje. Filipínska masérka sa ma tu pýtala: Aké je vaše prianie, sir? alebo Budete si želať raňajky, si r… ? Takže som sa cítil ako na vojne.
Zaujala ma vaša fotografia starej ženy, ktorá vyzerá ako pokrčená roleta…
– To je veštkyňa zo Zimbabwe. Neviem povedať, koľko má rokov, ale natrafili sme na ňu spolu s jedným šialene zamilovaným mladíkom. Keď išla veštiť, vzala si svoju fľaštičku. Vyzeralo to, akoby v nej mala skrytú celú budúcnosť ľudstva. Šnupla si z nej a vzápätí nás poslala do spoločenskej miestnosti. Ocitli sme sa v hlinenej chatrči s ohniskom uprostred. Chvíľu sme sa na seba pozerali a čakali. Veštkyňa prišla preoblečená v akomsi kostýmčeku, rozhodila ruky a po miestnosti sa rozkotúľali drobné kostičky. Tie potom zbierala a z nich vyveštila mladíkovi, že jeho láska sa naplní. Nám povedala, že nás čaká úžasná cesta plná zážitkov, na ktorej sa nič zlé nestane. Lenže natruc, hneď ako sme vyšli z jej dediny, sme dostali prvý defekt.
Koľko defektov ste spolu dostali?
– Keď náš džíp pri poslednom -šiestom zdvíhali na zdvihák, vyletela z auta nejaká struna. Džíp sme úplne zničili. Ostal bez tlmičov. Africké cesty sú plné prekvapení. Chvíľami idete aj stokilometrovou rýchlosťou rovnou prašnou cestou, ale zrazu sa ocitnete na rolete, ktorá vás vyhodí do povetria a vy si len želáte, aby sa vaše auto vrátilo kolesami späť na zem. Posledných osemsto kilometrov sme prešli Afrikou na takom zhumpľovanom vozidle, že by sa to dalo prirovnať pocitu na húsenkovej dráhe.
Zažili ste aj situácie ohrozujúce život?
– Áno, aj tak by sa to dalo povedať. Vydali sme sa naprieč národným parkom Etosha. Môžete tam voľne jazdiť, pohybovať sa medzi zvieratami, len nesmiete vyjsť z auta. V období sucha tu zmizne voda, ostanú po nej len napájadlá, ku ktorým sa chodí napiť nespočetné množstvo zveri. Pri jednom z nich sme neodolali a vyšli z džípu, aby sme si zblízka odfotili skákajúce antilopy, žirafy, slony a všetky tie nádherné zvieratá. O pár minút k nám dofrčal miestny ranger a upozornil nás, že je to zakázané pre bezpečnosť. Vraj na nás môže zaútočiť hladný lev. Smiali sme sa a oponovali, že tu žiaden široko-ďaleko nie je. Chlapík na to ukázal smerom k nášmu autu.
Asi pätnásť metrov od džípu ležali tri obrovské levice. Mali sme šťastie. Boli sýte, tie krásavice spali a trávili jedlo. Pritom vydávali chrapľavé zvuky. Takmer nám oči vyliezli z jamôk od prekvapenia. Túto príležitosť sme si nenechali ujsť, takže ja sám mám asi 1500 záberov spiacich levov. Čakali sme 3,5 hodiny, kým sa nejaký pohne. Naši kolegovia to vydržali s nami, bola to od nich riadna obeť. Pohli sme sa, až keď sa pohli levy.

Vraj v Afrike je voda drahšia ako víno. Je to pravda?
– Voda tam nebola až taká drahá. Pili sme miestnu – Aqua natural, vždy originálne zabalenú. Nakúpili sme si ju do zásoby. Ale raz nás čakala 1200-kilometrová náročná cesta, na ktorú chalani nakúpili vodu a jedlo a ja som dovliekol kartón červeného. Padol nám vynikajúco. Vtedy som dostal vysoké ocenenie od mojich kolegov -vraj som naozaj skúsený cestovateľ!

0 Shares

Najnovšie správy

Už v sobotu sa môžete vybrať do Vrbového na jesenný jarmok. Určite tam okrem tradičných stánkov budú čapovať aj burčiak.…
  • 07.10.2022, 09:20
  • Piešťanský týždeň / Nezaradené / Spravodajstvo
piatok, 7. októbra 2022
Meniny má Eliška, zajtra Brigita