Marián Manák: Na krv sa radšej nepozerám

Práve 57-ročný Marián je totiž dušou a hybnou silou konzorcia darcov krvi z Drahoviec, piešťanskej Chirany-Dental a Krakovian. Na každom z ich odberov sa dnes stretne od 70 do 80 darcov, pred rokmi však začínali trinásti.
Koľko vás bolo po odovzdaní ocenení na stretnutí s prezidentom Ivanom Gašparovičom?
– Asi tridsať z celého Slovenska. Z regiónu som bol sám. Bol to zážitok, človeka poteší, že si ho niekto všimne. Na jednej strane si vyznamenaný a uctený, na druhej strane pomaly ani na parkovné v Bratislave nemáš. Škoda tiež, že sme nemohli ísť aj s rodinou, tá musela zostať vonku.
Ako si sa dostal k pôsobeniu v Slovenskom Červenom kríži?
– V Drahovciach bola silná skupina dobrovoľníkov Červeného kríža, ktorá sa o darcov starala. Tradícia siaha až do päťdesiatych rokov. Prvým darcom v obci bol Cyril Sedláček. Po revolúcii však jej činnosť ustala a rozhodli sme sa ju obnoviť.
Kedy si sa stal darcom krvi?
– Mňa to oslovilo na vojne ako vojaka v roku 1975. Potrebovali krv a zároveň som za odber dostal opušťák. Bol som už ženatý a mal som syna, takže aj preto som išiel, aby som sa dostal domov. Po návrate z vojny som v darovaní pokračoval. Boli sme partia, ktorá chodila darovať krv a vždy sme si aj posedeli pri občerstvení. Dali sme si červené víno, bol to pre nás sviatok. Trvá to dodnes, máme vždy bohatú tombolu.
Kedy si sa v Červenom kríži začal angažovať?
– Prelom nastal na jednom stretnutí v našom hostinci v Drahovciach U Manáka v roku 1998 alebo 1999. Jeden kamarát mi pri pive povedal: „Marián, ty si taký organizátor, obnovme darcovstvo, však aké dobré bolo." Tak sme ohlásili rozhlasom, že obnovujeme skupinu Červeného kríža. Mali sme schôdzu, zvolili ma za predsedu a začali sme darovávať krv.
Aké boli začiatky?
– Vždy sme vyhlásili v rozhlase, že máme zabezpečený autobus, kto má záujem darovať krv, nech príde pred obecný úrad. Chodili sme do Piešťan, raz sme boli aj v Trnave. Pri takýchto odberoch však boli často problémy. Prišlo nás aj 60 a krv zobrali 10-20 ľuďom. Ostatní boli nahnevaní, pretože si minuli deň voľna, krv nedarovali, a ani papier, že boli v nemocnici, nedostali.
Prečo im krv nezobrali?
– Nebolo to zorganizované, nemocnice sa delili, nemali krv kde dať. Založili sme preto konzorcium darcov krvi Drahovce, Chirana-Dental a Krakovany. Ja som totiž obnovil miestnu skupinu SČK aj v Chirane, kde som pracoval, a kolegyňa z Krakovian bola zasa aktívna v tamojšej skupine. Dnes už máme asi 550 členov, z ktorých je viac ako 300 darcov. Takto spojení už lepšie vyriešime akýkoľvek problém. Keď sa ozveme, nikto nám nepovie, nedá sa, ale áno, hneď prídeme.
Takže ste si začali objednávať mobilnú odberovú jednotku?
– Áno, chceli sme vytvoriť cyklus štyroch odberov za rok, ale sú tri, pretože s nami chodí veľa žien, a tie môžu darovať krv raz za štyri mesiace.

Zažil si pri akcii nejakú blamáž alebo nedorozumenie?
– Naposledy teraz v Piešťanoch nás podrazili v knižnici. Mali sme to rok vopred dohodnuté, že nám poskytnú priestory tak ako vždy. Priebežne som to kontroloval, aby na nás nezabudli. Ešte štyri dni pred akciou sme mali všetko zabezpečené a zrazu mi volajú, že tam majú predajcov.
Nás vraj bude málo a zmestíme sa aj inde. No bolo nás veľa, ľudia sa tlačili a čudovali, že si nie je kam sadnúť. Nedorozumenia vznikali aj v začiatkoch, keď sme ešte nemali vymyslený poradovník odberov a niekto sa chcel predbehnúť, teraz je to však už v poriadku. V súčasnosti mávame na akcii tak okolo 80-90 darcov, v Drahovciach sme mali aj viac ako sto.
Zažil si aj vážnejšiu situáciu, keď niekto odpadol a bolo potrebné ho kriesiť?
– Odpadnutia sú bežné, najmä u mladých žien, dievčat. No stáva sa, že si zapália cigaretu pred odberom aj po ňom, a to sa nemá. Cigareta znižuje tlak. Stalo sa nám, že dievčina mladá, silná po odbere odpadla. Začali ju kriesiť, no neprichádzala k sebe. Už začínala byť panika, nemohli ju prebrať 20 minút, už aj lekárky boli nervózne. Až neskôr sa priznala, že si dala cigaretu…
Koľko prvodarcov sa vráti darovať krv aj druhý a ďalší krát?
– Možno 50-60 percent. Vidíme to na štatistikách a na tom, že nás pribúda. Na začiatku nás bolo v Drahovciach asi 25 chlapov a sedem žien. Teraz je nás 150 chlapov a 63 žien.
Čo je príčinou, že 40 percent darcov sa druhýkrát nevráti?
– Buď to, že sú to študenti a mladí ľudia, ktorí odídu do iných miest alebo do zahraničia, a tiež zdravotné problémy. Prvodarcovi ostane pri odbere zle a potom sa bojí. Z vlastnej skúsenosti poviem, že mi bolo pri prvých odberoch zle. Až potom som zistil, že sa nemôžem na to pozerať. Dnes len vystriem ruku a pozerám na strop, inak by som sa zložil.
Ako sa zmenilo postavenie darcov po páde komunizmu?
– Predtým sa o darcov starali viac. Paragraf 24 zaručoval darcovi deň voľna, podľa kolektívnej zmluvy aj dva dni, keď išiel darovať. Za každý odber mal odpočet 2000 korún na daniach, čo znamenalo nejakú tisícku ročne.
Po odbere bola vždy večera alebo obed. Dnes z toho nie je nič. Paragraf už neexistuje, darca si musí brať vlastnú dovolenku, to sú štyri dni v roku. Aj úľavu na daniach zrušili. .. Stravný lístok dostane darca v hodnote dvoch eur, to je namiesto občerstvenia, ktoré musí odberca krvi poskytnúť. Napríklad vo Swechate dostane darca za krv aj 3000 korún.
Pred pár rokmi otriaslo Slovenským Červeným krížom podozrenie z kšeftovania s darovanou krvou. Neznechutilo ťa to?
– Dosť ľudí na to nadávalo a rozmýšľalo, či pokračovať v darcovstve. Ja to beriem športovo, keby som mal na to takto pozerať, tak nerobím nič. Všade sú podvody. Nejde o Červený kríž ako celok, ale o ľudí. Keď sa však na niečo príde, tí ľudia odídu. Špekulanti sú všade, len treba ísť po nich, po čase sa však príde na všetko a títo ľudia odchádzajú.
Čo je pre teba motiváciou darovať krv?
– Stále ma to teší a som rád, že som zdravý. Je to taká kontrola vlastného zdravotného stavu a tiež sme dobrá partia. Atmosféra toho dňa je pre mňa sviatok. Je to tiež koníček, tak ako som kedysi mal chovateľstvo.