Volejbalistka Martina Konečná mieri na „Európu“

  • Spravodajstvo
  • 14. mája 2009, 09:11
  • Autor:Š. Gregorička

Hoci v súčasnosti nemá piešťanský volejbal zastúpenie v žiadnej klubovej súťaži dospelých, v reprezentáciách však vďaka svojim odchovancom zastúpenie má.

 V mužskej reprezentácii Grécka hrá Andrej Kravárik a v ženskom výbere Slovenska, ktorý sa pripravuje na majstrovstvá Európy, zasa figuruje Martina Konečná. Viac o úspešnej kariére i najbližších plánoch tejto čoskoro 26-ročnej smečiarky, ktorá v súčasnosti hrá za rakúsky SVS Post Schwechat, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Martina, vieme o vás, že vo vašom prípade platí – jablko nepadlo ďaleko od stromu. Veď volejbal hrávali obaja vaši rodičia. Bol to hlavný dôvod, že aj vy ste sa dali na volejbal?
– Asi áno, pretože už ako malé dieťa ma rodičia brávali so sebou na tréningy. Vtedy som mala asi tri či štyri roky. Mama hrávala za Piešťany, no otec si neskôr zahral aj extraligu za Nové Mesto nad Váhom. Po príklady som teda nemusela chodiť ďaleko.
Kedy ste sa prvý raz objavili na ihrisku aj vy?
– Začínala som ako osemročná, no to ani za začiatok považovať nemôžem, pretože po týždni ma to prestalo baviť. O rok neskôr som začala znova pod vedením dnes už nebohého trénera Vojtecha Šveca. V Piešťanoch som hrala nielen v mládežníckych kategóriách, ale neskôr aj za prvoligové ženy.
Už v juniorskom veku ste však odišli do Senice…
– V prvom ročníku strednej školy som odišla do Senice, kde som mala hrať juniorskú extraligu. Vydržala som tam však iba deň. Neskôr som si to rozmyslela a za Senicu som začala hrávať. Podobný prípad sa stal aj po mojom prestupe do Slávie UK Bratislava. Bolo to koncom deväťdesiatych rokov. Vydržala som tam týždeň, pretože ma to stále ťahalo domov.
Ako ste sa vlastne dostali do Rakúska?
– V roku 2001 som sa v Piešťanoch stretla s Andrejom Kravárikom. Poznala som sa s ním vďaka jeho sestre Zuzane, s ktorou som v Piešťanoch hrávala. Andrej, ktorý už vtedy pôsobil v zahraničí, mi odporučil jedného rakúskeho manažéra, ktorý mi vybavil skúšku v Post Viedeň.
Keďže som sa im pozdávala, ponúkli mi ročnú zmluvu. Po roku sme ju predĺžili, potom znova, a tak to pokračovalo až do nedávno skončenej sezóny. Len s tým rozdielom, že posledné štyri roky sa môj klub volá SVS Post Schwechat.
Hrávate v špičkovom rakúskom klube, takže o úspechy asi núdzu nemáte…
– Samozrejme, môžem sa pochváliť tým, že v drese Post-u som získala osem titulov majstra Rakúska, trikrát sme vyhrali Rakúsky pohár. Tri roky som si zahrala aj Ligu majstrov, v ktorej sme raz hrali aj vo Final Four. Zo Stredoeurópskej ligy mám po dve strieborné a bronzové medaily. V posledných dvoch ročníkoch sme prehrali vo finále s Rijekou a Novou Goricou. V tejto súťaži hrávajú aj slovenské družstvá, pričom Seničanky ju aj dvakrát vyhrali.
V Rakúsku teda môžete byť spokojná. Ako je to však so starostlivosťou klubu o hráčky?
– V tomto smere som sklamaná z prístupu funkcionárov k hráčkam. Súťaž je fyzicky veľmi náročná. Hlavne v poslednej sezóne, ktorú ťahalo sedem hráčok. Aj my si zaslúžime regeneráciu.
Keďže pochádzate z Piešťan, nevyužívate počas návštev rodného mesta aj liečivé účinky tunajších kúpeľov?
– Ale áno. Párkrát som už bola aj v kúpeľoch. Naposledy však v Bojniciach, kde sme mali sústredenie so slovenskou reprezentáciou.
Keď už sme sa dostali k reprezentácii, koľko zápasov ste v nej odohrali a v ktorom zápase ste absolvovali reprezentačnú premiéru?
– Bolo to pred štyrmi rokmi v Portugalsku proti domácim hráčkam. Ten zápas sme vyhrali, no už si nespomínam koľko. Doteraz som odohrala 20 reprezentačných zápasov, posledné tri na turnaji v Splite.
Cieľom každého športovca je štartovať na vrcholnom podujatí, akými sú majstrovstvá Európy alebo sveta. Ako je to vo vašom prípade?
– Zatiaľ som ešte ani na jednom šampionáte nehrala. Ak sa nič nepredvídaného nestane, na ME by som si mala na jeseň v Poľsku premiérovo zahrať. O tom, či sa prebojujeme aj na budúcoročné majstrovstvá sveta, rozhodnú až výsledky kvalifikácie.
Aj keď vám súťažný volejbal zaberie veľa času, nájdete si chvíľu aj na stretnutia so svojimi bývalými spoluhráčkami z Piešťan?
– Pravdaže. Najčastejšie sa však stretávam so Zuzkou Kravárikovou. Volejbal si chodievame zahrať aj do piešťanského HS Centra. Každý rok tu dáme dohromady družstvo, ktoré si zahrá na antukovom turnaji.
V susedstve HS Centra ešte pred pár rokmi stála hala, v ktorej ste hrávali za Piešťany prvú ligu. Dnes sú tam len základy rozostavanej haly, ktorá už v tomto roku mala stáť. Nie je vám ľúto, že nestojí?
– Pravdaže je. Veď práve vďaka zbúraniu haly zanikol v Piešťanoch aj súťažný volejbal. A to je škoda. Veď šikovných dievčat je tu iste stále dosť. Počula som však, že ženské družstvo by chcelo znovu začať hrávať, no chýbajú mu sponzori.
Viaceré reprezentantky a extraligové hráčky hrávajú v lete plážový volejbal. Vás nebaví?
– Ani veľmi nie. Zahrám si ho len na kúpalisku, no súťažne sa mi ho hrať nechce. Volejbalu sa totiž počas roka nahrám dosť.
Ako inak využívate voľné chvíle, keď ste doma?
– Chodievam na prechádzky so psíkom Lakym, ktorého som dostala vo Viedni vlani na Vianoce. Teraz som ho doviezla domov, nech „spríjemní" život aj ostatným členom famílie.
Neuvažujete po skončení hráčskej kariéry zasadnúť na trénerskú lavičku, ako to urobila vaša bývalá spoluhráčka z Piešťan Zuzana Tlstovičová, ktorá v tomto roku priviedla Sláviu UK Bratislava k strieborným medailám v extralige?
– Veru aj uvažujem. Zmaturovala som síce na piešťanskej Združenej škole obchodu a služieb so zameraním na cestovný ruch, no funkcia trénerky môže byť zaujímavá. Musím si však najskôr urobiť potrebný trénerský kurz. Vidím v tom však jeden háčik. Pri mojej povahe ma bude k tomu najprv niekto musieť „dokopať", pretože na to treba mať aj potrebnú vôľu.
Prehoďme na inú tému. Väčšinu športovkýň poznajú ich priaznivci iba z ihrísk, no keď sa hodia do večerných šiat, možno ich ani nespoznajú. Ako je to vo vašom prípade?
– Ja som športový typ. Najlepšie sa cítim v rifliach alebo teplákoch. Kostým ani nemám vo svojom šatníku.
A čo tak súťažné tancovanie v televíznej šou Let‘s Dance?
– Tak to v žiadnom prípade. Jedine, že by som tam išla ako diváčka.
Pozornosť však upútate aj tetovaním. Je pravé?
– Jasné, že je. Po tetovaní som túžila už ako dieťa. No mohla som si to dovoliť až v dospelosti. Ako 19-ročná som si dala vytetovať nad členok ľavej nohy malý čínsky znak. Neskôr k nemu pribudlo aj tetovanie na ľavej ruke, kde mám napísané svoje meno.
Martina si v závere minulého zahrala v chorvátskom Splite za Slovensko na kvalifikačnom turnaji o postup na majstrovstvá sveta. Slovenky na ňom zdolali z troch súperov len Maďarsko (3:0), a tak sa ich postupový sen rozplynul.

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je piatok 23. augusta. Tento deň je Európskym dňom obetí stalinizmu a nacizmu a Medzinárodným dňom spomienky na obchod…
  • 23.08.2019, 00:00
  • Dobré ráno, Piešťany!
Rozbitý chodník, hrbole a špina. Chodník na Ulici Andreja Hlinku v Piešťanoch vedúci z autobusovej a železničnej stanice do centra…
  • 23.08.2019, 07:51
  • Reportáž / Piešťany
piatok, 23. august 2019
Meniny má Filip, zajtra Bartolomej