James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti…Ťažké dilemy a hrubé pocity

  • Blogy / Blogy
  • 12. mája 2009, 08:53
  • Autor:James R.S.B. Jackman

Človek musí byť v živote naozaj veľký sebec. Stále na to myslím a neviem prečo, už to trvá fakt dlho čo si hovorím tú vetu. No nikdy nechcem, aby moje sebectvo pokazilo kamarátstvo, rozbilo rodinu, či rozvrátilo akékoľvek city. Moje, alebo niekoho iného. Ale dá sa to bez toho? Nedá!

Blížila sa stužková a môj vlastný otec mi z úsmevom na tvári povedal, že tam nejde. Som príliš hrdý, aby som ho volal znova? Som! No predsa som to spravil. Je to môj otec nech je aký chce. Má právo ma vidieť, ako som napísal aj v prejave, ako prispieva zelená stužka k môjmu pocitu dospelosti. Chcete vedieť odpoveď? Bola, že nie! Ani som nejako, už o to nestál, aby tam šiel. Iba ma zarážala tá zatrpknutosť. Možno som to pri tej hádke prehnal ja. Ale myslím si, že zaslúžene.
–          To ako prečo jej nechceš dať tie peniaze?
–          Dám jej ich, až keď splatí tvoj a Bráchov vodičák.
–          Ale veď ty si nám na ten vodičák dával tie peniaze nezištne. Presne som vedel ako to dopadne.
–          Ako?
–          Nijako si fakt hajzel! A keď sa v budúcnosti pristihnem, že som ako ty tak mi asi ostane zle. 
Odišiel som z obývačky za plačúcou mamou na balkón. Zapálil si a začal ju utešovať. Objavil sa v deckej izbe. V tom momente som stratil aj tú poslednú štipku rešpektu, ktorú som k nemu mal.

–          Poď do izby!
–          Nejdem! A keď budeš odchádzať zavri mi dvere. Z druhej strany samozrejme.
Odvtedy to vyzeralo u nás hrozne. Nikto sa s nikým nebavil. Ja som robil všetky domáce práce, alebo som sa aspoň snažil, lebo mama bola stále v robote. Popri tom som chodil do roboty na nočné, do školy, a do toho všetkého vymýšľal stužkovú. V hlave riešil rébus Sany a samozrejme ako každý mladí som sa chcel aj zabávať! No nejde všetko naraz.
V deň stužkovej nakoniec mama donútila fotra tam ísť. Bolo mi to u riti. Stužkovú som si fakt užil a bol som sám na seba hrdý. Zvládol som prejav, organizáciu, a sebakontrolu. Vcelku. Ale tak, kto bol na stužkovej triezvy?
Blížia sa Vianoce. Je mi zle keď si predstavím ten sviatok, respektíve sviatky. Hrať sa zrazu na rodinu a zúčastňovať sa toho. Iba si vravím trápnu otrepanú vetu čo ma nezabije to ma posilní. Je to všetko skúška? Skúška? Zažije ju každý? Alebo je to iba moja myšlienka pretransformovaná zo zasraného života na skúšku aby som to znášal lepšie?
Keď som nevedel čo už ďalej zo Sany, tak som jej povedal, že nech aspoň dva týždne nemáme medzi sebou žiadny kontakt. Žiadne sms, icq, RP, telefonát a osobný kontakt už vôbec nie. Chcel som tým dosiahnuť, aby si uvedomila či ma má rada, či jej budem chýbať za ten čas. Náš rozhovor, úsmev či iba moja spoločnosť. Proste ja. Súhlasila ale iba na pár dňoch. Vtedy bol piatok.  V nedeľu sa mi ozvala. Že áno skúsime to. Bol som šťastný. Moc šťastný. V tom momente som zabudol na rodinné, školské, kamarátske problémy. Proste na všetko. Ale keď mi povedala, že ide len tak s kamarátom von. Proste tušil som s kým ide. Nič som nepovedal. Choď ja ťa obmedzovať nebudem a verím ti. No keď som ju šiel čakať k tomu busu, už vtedy som mal zlý pocit. Pri rozhovore som skoro plakal.
–          Ja ti to musím povedať.
–          Bola si s Ním.
–          Áno
–          Ja som si to aj myslel.
–          A… Dostala som pusu.
V tom momente som sa na ňu nemohol pozrieť, lebo by som plakal ako malé decko! Tú slzu som cítil v oku. Ako by sa chcela ťahať od oka po celom líci. Zrada! Moja dôvera v ňu sa rozplynula, ako rozfúkaný prach. Množstvo mojich kamarátov by sa postavilo vynadalo by jej do defiek a odišlo. No ja som ostal. Možno už vtedy som ju ľúbil no neuvedomoval som si to.
Prežil som s ňou pekný Silvester. A pekných množstvo dní. Kino, len tak vonku na káve, diskotéky. Bavilo ma to s ňou. Keď som s ňou nebol viac ako dva dni chýbala mi. Ona. Jej spoločnosť. Úsmev. Hlas. Vtedy som začal rozmýšľať nad tým či ju ľúbim. Bol som odhodlaný jej to povedať. Pre mňa to slovo znamená fakt veľa. Ale vedel som, že ona ma neľúbi. Má ma rada! Ale myslím, že iba ako kamaráta, s ktorým si dá pusu chytí sa za ruku. S ktorým sa vie super porozprávať. Množstvo chalanov si povie, že za debila. Človek to proste vidí. Bol som strašne sklamaný keď ju prezvoním a ona mňa nie! Keď jej napíšem a ona mi odpíše po hodine, po dvoch. Keď viem, že má voľno a ja neviem čo robí! Trhá ma! Som smutný, nemám náladu, chcem byť s ňou!
Ale už to skončilo. Skončila. Skončili. Nebudem opisovať rozchod. Len viem, že keby to čo si fakt myslela povedala, už na začiatku bolo by to celé úplne inak a mňa by doslova ušetrila. Som s tým už maximálne vyrovnaný a nemám problém sa s ňou normálne v budúcnosti porozprávať. Ísť na kávu, alebo kamkoľvek.

0 Shares

Najnovšie správy

Rozbitý chodník, hrbole a špina. Chodník na Ulici Andreja Hlinku v Piešťanoch vedúci z autobusovej a železničnej stanice do centra…
  • 23.08.2019, 07:51
  • Reportáž / Piešťany
Letné obdobie využili na skrášlenie a zabezpečenie prostredia pre deti aj na Banke. Základnú školu s materskou školou, ktorá v…
  • 24.08.2019, 00:01
  • Školy / Spravodajstvo / Región
sobota, 24. august 2019
Meniny má Bartolomej, zajtra Ľudovít