James R.S.B. Jackman: Keď bolí koža a štípu kosti… Ako spoznať čo je správne a čo nie? II.

  • Nezaradené
  • 21. apríla 2009, 08:21
  • Autor:James R.S.B. Jackman

Auto pred domom v Drahovciach. A v miestnosti kde majú jakuzzi sa svietilo. Neviem ako sa mohol Floro cítiť. Musel to byť hrozný pocit. Bolo to na ňom vidieť. Chalan s ktorým chodil štyri roky do školy, ktorému veril a vedel o ňom všetko. Ho zradil!

Taký pocit zrady je priam neuveriteľný.  Aj tak ho obdivujem. Ale nezávidím. Asi si  tým musí prejsť každý. Aspoň raz v živote! Išli sme domov, alebo respektíve nabrať doma Romea.
Romeo je kapitola sama o sebe. Z Floriánom som vyrastal od malička. Bývali sme na tej istej bytovke. Susedia. Prežili sme si spolu asi všetko. Sklamania, prvé opitia, ženy, a kopu podobných vecí.. Je to niečo ako bratská láska. Poznám ho a viem o ňom všetko! Ako sa kedy zachová, usmeje…
Chodili sme spolu na tú istú základnú, strednú a naše životy sa spájajú v toľkých miľníkoch, etapách, častiach… Ale Romeo. Keď sme mali štrnásť, pätnásť a začali chodiť von do barov, na diskotéky, či len tak sa opiť sa k nám neako pridal. Nikto nevie dodnes ako! Môžeme nad tým rozmýšľať koľko chceme, ale neprídeme na to. Romeo je človek jednoduchý. Typický chalan z dediny. Nie, čo v živote môžem dokázať, ale čo dokážem teraz. Tým myslel: mať auto, prácu, ženu, deti. Možno nám to nikdy nepovedal, ale my sme to vedeli. Oplašený a nie moc inteligentný.  Nechcem ho tým uraziť.
Po zrelej, nezrelej úvahe zistiť či to naozaj bola ona sme sa vybrali do Hlohovca. Vedeli sme, že musí byť o dvanástej doma! V tmavej uličke, zo zhasnutými svetlami sme iba čakali. Dvanásť päť a ona nikde. No zrazu… Prišlo auto. Kainové auto.
Neviem, či v tom momente Floro rozmýšľal, alebo či vedel čo spraví, keď príde k nim. Hodil jednotku. Zapol všetky svetlá od diaľkových, stretávacích či hmloviek a rútil sa k nim. Pocit tých dvoch v aute musel byť neuveriteľný. Priam nepredstaviteľný.
Zastavili sme hneď vedľa nich. Ostali ticho sedieť v aute nikto nevedel čo sa bude diať. Kain vystúpil z auta a prišiel k môjmu oknu. Sedel som ako spolujazdec. Pomaličky som stiahol okienko. A myslím, že keď poviem, že na tie vety nezabudnem, tak hovorím za všetkých.
– Asi už vieš čo. Odstav to a poď von.
– Dobre čau.
Ten pohľad. Pohľad strachu, hanby, alebo iba sklamania. Sklamania sám zo seba. To som videl v jeho ksichte!
Čo Florovi behalo hlavou? Mal vystúpiť a dať mu na chrápu? Nemal! Spravil najlepšie ako mohol. Keby ho zbil, tak si môže Kain myslieť, že je to už určitý trest za to čo spravil. No Floro pochyboval o svojom rozhodnutí. Ja si myslím, že spravil správne. No podporil, by som ho, keby spravil čokoľvek.
Odtiaľ sme šli domov. Dvanásť kilometrov ticha, kľudu iba Romeo stále niečo frflaľ. Niečo v tom zmysle, že by ho strašne zbil. V ten večer som si niečo uvedomil. Nevedel som to pomenovať a asi neviem ani teraz. Ale bola to obrovská životná skúsenosť. Skúsenosť spojená z náhodou. Množstvo nezodpovedaných otázok. A jeden veľký sľub. Pre mnohých z vás to môže vyznieť ako banalita. Ale pre nás to znamenalo veľa.
–     Chalani, keď si nájdem frajerku, kamarátku o ktorej si myslím, že môže byť moja
potencionálna frajerka. A vy mi toto spravíte, aspoň mi to povedzte! Nič viac
nechcem.
– Sľubujem!

Pokračovanie o týždeň v utorok.

0 Shares

Najnovšie správy

streda, 7. decembra 2022
Meniny má Ambróz, zajtra Marína