„Štamprdle Vás zabije, pane inženýre!“ tvrdil primár Skála

Ľudia, ktorí sa rozhodli zbaviť závislosti od najrozšírenejšej drogy, sa stretávajú každý týždeň na Základnej škole F. E. Scherera bez ohľadu na spoločenské postavenie. Piešťanský Klub abstinentov vznikol v januári 2007, funguje pod združením Pomoc ohrozenému dieťaťu a má okolo dvadsať členov.

V liečebni ako v skleníku

Stretnutia sú určené pre ľudí postihnutých závislosťou, najčastejšie alkoholikov a gamblerov. Klub založila a vedie laická terapeutka Adriana. Návštevu A-klubov odporúčajú lekári najmä tým, ktorí opúšťajú brány liečební, účasť na stretnutiach je ale dobrovoľná a môže tam prísť ktokoľvek.
„Počas liečby títo ľudia žijú akoby v skleníku. Po troch mesiacoch potom prichádzajú späť do prostredia, z ktorého vyšli, a čaká na nich množstvo nástrah," vysvetľuje vedúca klubu. Na klubových stretnutiach sa vzájomne podporujú, kontrolujú a nastavujú si pomyselné zrkadlo.
Keď sa alkoholici rozhodnú abstinovať, stávajú sa z nich podľa Adriany iní ľudia, so zmeneným svetonázorom. „Sú oveľa šťastnejší a výkonnejší ako bežní konzumenti alkoholu," tvrdí. Abstinujúci alkoholik by si naozaj nemal dať ani malý štamprlík.
„Aj doliečovací proces má svoje štádiá," dodáva, „musím, budem, chcem, abstinujem. Netreba bojovať so závislosťou, ale pochopiť, čo k nej viedlo a abstinenciu prijať ako osobnú filozofiu. " Pomáhajú im k tomu aj štvrtkové rozhovory.
„Alkohol ale nie je jediná téma člnov klubu. Riešime aj súčasné životné problémy. Motivujem ich k tomu, aby spoznávali sami seba. Aby zistili, čo im robí dobre, čo zle, aké sú ich kladné či záporné stránky a stali sa strojcami svojho šťastia."

Volajú ho sladký Jozef

Na sedení klubu vo štvrtok 19. marca jeden z členov oslavoval meniny. Ponúkal zákusky, kávu a minerálku. „V robote už si tiež zvykli a volajú ma sladký Jozef," zažartoval oslávenec. Tvrdí, že pil odjakživa.
„Otec bol alkoholik, moja prvá aj druhá žena tiež," začína rozprávať svoj príbeh. „Pijú aj moji dnes už dospelí synovia." Pijatika ho pripravila o kus života a spomienky zahmlieva alkoholový opar.
„Vláčili sme sa po krčmách, všetko sme prepili, prišli sme aj o byt." Napriek tomu sa stále snažil pracovať a ako-tak sa postarať od deti. „Robil som otroka, prestaval som známym dom skoro zadarmo, len za možnosť mať kde prespať a pár korún na živobytie."
Dostal sa vraj až do takého štádia, že dokázal vypiť akúkoľvek fľašu, ktorú našiel na ulici, a bolo mu jedno, čo je v nej. Druhá žena ho opustila a nechala mu starosti ich spoločnú dcéru.

Dnes vraví, že mu to pomohlo. „Jedného dňa som sa zobudil, a keď som sa pozrel do zrkadla, uvedomil som si, že takto to už ďalej nejde." Nastúpil na liečenie v Pezinku.
Mal vtedy 40 rokov a jeho dcéra 15. V rozhodnutí liečiť sa ho podporovala. Jozef abstinuje rok, počas ktorého sa až neuveriteľne vzchopil. Začal prerábať bytové jadrá, býva spolu s dcérou v podnájme. Keď nedávno doniesol kvety svojej mame, rozplakala sa.
„Moje okolie ma veľmi motivuje a klub tiež. Ale klamal by som, keby som tvrdil, že občas nedostanem chuť na pohárik. Nedávno som musel vypiť dva litre minerálky, aby som zahnal krízu," dodáva.
Uvedomuje si, že abstinencia je síce dlhá, ale jediná cesta späť z pekla. „Kedysi som si myslel, že pijem kvôli žene, lebo ma trápi, teraz si uvedomujem, že to bolo vo mne. A nepijem tiež kvôli sebe. Lebo nechcem," hovorí na záver.

Keď sa hlava čistí, bolí to

Príbeh ďalšieho člena klubu, dnes už dôchodcu, bol úplne iný ako Jozefov. V mladosti sa dobre učil, aktívne športoval. Popíjať začal na vysokej škole a pokračoval v tom, aj keď nastúpil do práce.
„Vtom čase som dobre zarábal. Moje výplaty však často končili v Orient bare," hovorí. Napriek svojej závislosti, sa vypracoval do veľmi vysokých funkcií. „Mal som v živote šťastie, ale keď si spome-niem, čo všetko som pod vplyvom alkoholu povyvádzal, je mi z toho zle.
Občas sa mi tie spomienky odvíjajú pred očami ako film." Najviac ho držala nad vodou manželka. „Keď som ležal po opici, triasol sa a potil, čítala mi celé pasáže z knihy „…až na dno!?" od doktora Skálu. Je to taká biblia alkoholikov," spomína.
S legendárnym primárom profesorom Jaroslavom Skálom sa stretol osobne na prvej liečbe v Červenom Dvore. Primár mal teóriu, že čím inteligentnejší človek, tým skôr si bude hľadať zadné dvierka na únik a podľa toho predlžoval dobu liečby.
Často spolu polemizovali a on mu hovorieval: „Štamprdle vás zabije, pane inženýre!" Vojenský dril a tvrdý režim liečenia mu vraj pomohol. Dokázal abstinovať viac ako dvadsať rokov, počas ktorých sa mu vrátila veľmi úspešná kariéra.
Začal však znovu piť, keď po nečakanej rodinnej tragédii ovdovel. „Nejakú dobu som sa držal, ale keď mi v lietadle pri ceste na služobnú cestu ponúkli vodku, zobral som si," hovorí. Pohárik odštartoval recidívu pol roka nekontrolovateľného pitia.
„Sám to človek ťažko zastaví. Fungoval som ako stroj. Vyspal sa, opil sa, vyspal sa, opil." Dnes je opäť ženatý a hovorí, že doma má tú najväčšiu psychickú oporu. „Moja vtedy ešte priateľka ma donútila ísť na liečbu do Veľkého Zálužia, kde sa mi opäť duša i hlava čistila.
Poriadne to bolí, hlavne spomienky. Ale keď si človek odpustí, dá sa aj s nimi žiť." Na tomto názore sa zhodli všetci, ktorí na stretnutia klubu pravidelne chodia. A tiež vravia, že začať odznova sa dá. Len treba chcieť a vydržať. Odmenou abstinentov je vraj pocit šťastia a vedomie, že kto spadne na dno, môže už len stúpať…