Canisterapia alebo o psoch trochu inak

Funkcia terapeutických psov sa dostáva na Slovensku do povedomia iba pomaly, hoci inde vo svete hrá terapeutický pes významnú úlohu v liečení rôznych mentálnych či fyzických porúch a jeho práca sa cení podobne ako práca asistenčného či vodiaceho psa.
Canisterapia – liečba pomocou psa – využíva pozitívny vplyv psa na psychický i fyzický stav človeka. Spolu s hipoterapiou, delfinoterapiou a felinoterapiou patrí pod animoterapiu – liečbu pomocou zvierat.
Pes má upokojujúci vplyv na hyperaktívne deti a naopak, dokáže primäť k aktivite deti, ktoré nereagujú na iné podnety. Pes sa môže stať určitým komunikačným kanálom medzi pacientom a terapeutom.
Prelamujú sa bariéry pri stavoch úzkosti, traumách, depresiách, návaloch samoty a beznádeje, ktoré prinášajú rôzne choroby alebo staroba. Začína sa to dotykom, pohladením, úsmevom, niekoľkými slovami… U človeka sa začína prebúdzať záujem o okolitý svet a komunikáciu, zase začína prejavovať city.
Liečebné účinky canisterapie sa úspešne využívajú pri telesne aj mentálne postihnutých deťoch aj dospelých ľuďoch, v špeciálnych školách u detí s rôznymi poruchami učenia či pozornosti, v domovoch dôchodcov či nemocniciach.
V canisterapii je dôležitá spolupráca troch článkov – terapeutického tímu, ktorým je psovod a pes, ktorí prešli skúškami a osoby, ktorá dobre pozná pacienta a jeho diagnózu, správanie sa. Zvyčajne je to pedagóg, psychológ alebo rodič, prípadne doktor.
Vhodnosť psa a psovoda na canisterapiu sa preskúšava opakovane každý rok. Pes nemusí byť čistokrvný, avšak musí byť zdravý a spĺňať náročné povahové kritériá – musí byť absolútne povahovo vyrovnaný, neagresívny, kontaktný a priateľský k všetkým ľuďom a so svojím psovodom musia tvoriť jeden tím – musia byť zohraní, mať zvládnutú aspoň základnú poslušnosť, musia si navzájom dôverovať.
Vzhľadom na náročnú psychickú záťaž by pes mal pracovať 1-2 hodiny týždenne a mať zabezpečené aj iné aktivity podľa jeho individuálnych potrieb – odpočinok – a tiež činnosť, pri ktorej sa odreaguje a naberie nové sily.
O canisterapiu som sa začala zaujímať pred necelými tromi rokmi, keď sa ku mne dostala moja labradorka. Svojou pokojnou, priateľskou, kontaktnou a vyrovnanou povahou a poslušnosťou fascinovala nielen mňa, ale aj ľudí v mojom okolí.
Informácie o canisterapii som našla na internete, neskôr som spoznala špeciálneho pedagóga, ktorý so svojou labradorkou robil canisterapiu v domove sociálnych služieb.
Zisťovala som si možnosti výkonu canisterapie, a zároveň možnosti testovania – kde by sa skúška canisterapeutického psa dala zložiť, až sa mi naskytla možnosť, ktorú som využila – po dohode s pani riaditeľkou a špeciálnou pedagogičkou na ZŠ na Ulici E. F. Scherera v Piešťanoch sme urobili canisterapeutický krúžok, kde sa stretávame s deťmi s rôznymi poruchami učenia a správania a pomocou psíka sa ich snažíme motivovať k rôznym činnostiam zameraným na podporu riešenia ich problémov s učením a správaním.
Povedomie a záujem klientov o canisterapiu síce rastie, avšak canisterapeutických tímov je stále veľmi málo. Canisterapiu vykonávajú väčšinou dobrovoľníci v rámci svojho voľného času, keďže nie je platená, v lepšom prípade dostanú náhradu za cestovné.
Taktiež je pre začínajúci canisterapeutický tím ťažké nájsť si klientov, keďže ľudia majú stále o psoch utkvelú predstavu ako o zvierati špinavom, uštekanom, ktoré patrí na dvor.
Pri hľadaní vhodného zariadenia a výchove psov sa stretávame s predsudkami a nevôľou ľudí – pes nesmie vstúpiť do obchodu, reštaurácie, problémy sú aj v dopravných prostriedkoch.
Pritom toto všetko je veľmi potrebné, až nevyhnutné na zvykanie budúceho terapeutického psa na rôzne situácie, pachy, podnety, hluk… Preto, prosím, v záujme všetkých socializáciechtivých majiteľov psov, možno budúcich terapeutov, aby boli ľudia zhovievaví, nebránili nám so psami pracovať a pomáhať, pretože nikdy nevedia, či práve oni, alebo ich blízki nebudú raz takúto pomoc potrebovať.