Vzal nohy na plecia a odišiel do Pekingu

Prečo si sa rozhodol absolvovať túto cestu?
– Behanie je, bohužiaľ, droga. Človek chce stále posúvať hranice svo-jich možností, ale môžem povedať, že taká moja hranica, čo som si chcel dokázať, bol beh cez Európu. Päťtisíc kilometrov.
Ázia už bola vyslovene pre radosť, chcel som si to užiť, popozerať, prejsť po vlastných. Keď bežíte, je to úplne iné, ako keď len prefrčíte autom alebo aj na bicykli okolo.
Je to spôsob cestovania, kde ste priamo v tom svete, vidíte, ako ľudia žijú, čo varia, rozprávate sa s nimi. Rôzne príhody z každodenného života iných ľudí vám potom naplnia váš život.
Vidíte, aké má kto hodnoty a uvedomíte si, že na Slovensku sa máme naozaj dobre oproti zvyšku sveta. Máme čo doháňať, ale nemusíme sa až tak sťažovať na to, čo nemáme.
Človek sa asi nemôže len tak zdvihnúť a odbehnúť do Pekingu? Ako sa dá pripraviť na takúto cestu?
– Ťažko, lebo tie podmienky sú vždy špecifické – či už teplotné, alebo výškové. Ja som predtým po dva roky behal v Alpách – vtedy som v priebehu týždňa prekonal prevýšenie 16 000 metrov.
Potom som skúšal triatlon a v januári som si dal týždeň na bežiacom páse, aby som si pretrénoval hlavu. Ten bežiaci pás bol v obchode, kde som sa stále pozeral na tie isté topánky vo výklade, človeku z toho „zašvitorí".
Tam som pochopil, čo to znamená mať spoločnosť, lebo človekpotrebuje mať niekoho pri sebe. Potom som si pre zmenu vyskúšal, aké to je, keď človek ostane sám.
Išiel som do Čiech, vzal som si nejakých 40 kíl so sebou do vozíka, tlačil som ho pred sebou a skúšal som, koľko vydržím. Vydržal som tri a pol dňa. Prebehol som síce 300 km, ale musel som to vzdať. Ujasnil som si, že na chrbát si môžem dať len tých 12 kíl a na zvyšok potrebujem tím a sprievodné auto.
Kadiaľ viedla tvoja cesta?
– Z Devínskej Novej Vsi v Bratislave som vybehol 8. marca 2008 o 08.08 ráno. Bežal som najskôr smerom na juh cez Maďarsko a Chorvátsko do Grécka. Potom cez Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Ukrajinu, Rusko a Mongolsko do čínskeho Pekingu, kam som dorazil 7. augusta 2008, opäť o 08.08 ráno.
Základ spočíval v tom, že denne som prebehol aspoň dva maratóny. Spali sme vstane, takže si viete predstaviť, aká „klendra" tam najmä zo začiatku bola. Budil som sa so srieňom na brade.
Ráno sa treba najprv zregenerovať, v priebehu doobedia som bežal nejakých desať kilometrov, potom vlastne už začínal samotný beh a trval do druhej poobede. Od druhej do štvrtej sme mávali siestu a potom večerná časť behu trvala do ôsmej hodiny.
Tak približne prebiehali naše dni. Samozrejme, nešlo to vždy ideálne – ak som si presilil sval alebo nás zdržal nejaký zdravotný problém, poobedňajšia siesta bola dlhšia.
Pri behu bolo dobré, keď popri mne išiel na bicykli niekto z tímu, lebo som sa rád strácal. Keďže som sa zadíval okolo seba na krajinku, tak moja rýchlosť bola asi 11 km / h, takže som bol hneď 40 kilometrov mimo dohodnutej trasy. Neskôr v Stalingrade sme kúpili vysielačky, už sme si potom mohli volať.

Počas cesty si iste zažil zaujímavé príhody…
– Už v Macedónsku to začínalo byť zaujímavé, lebo povrch je tam nerovnomerný a bol tam jeden zaujímavý úsek – bežal som po jednosmernej diaľnici asi 52 kilometrov.
Pôvodne ma odtiaľ vyhodili a poslali ma popri potoku pod útesom. Lenže to by som sa s naším autom v živote nenašiel, takže sme sa rozdelili a dohodli sme sa, že sa stretneme za týmto úsekom.
Každých 500 metrov boli odpočívadlá, takže také šprinty ako tu som asi ešte nikdy nehádzal. Hučalo to tam kamiónmi a prebehnúť z jedného odpočívadla na druhé bol naozaj zážitok.
Toto bol vlastne najhorší úsek, čo sa týka premávky vôbec. Inokedy sme napríklad stanovali na Urale. Prišli za nami strážcovia národného parku na koňoch a opýtali sa nás, či sme nepočuli niekde nablízku medveďa.
Za chvíľu sa k nám vrátili, rozložili sa, dali si slaninku a klobásku, navzájom sme sa ponúkli. Po chvíli sme sa opýtali na toho medveďa a oni vravia: „Á, to je dobré – tuto asi 20 metrov od vás žerie nejakú kravu – už vás určite nenapadne" – takže tú noc sme strávili natlačení v aute a nebolo nám do smiechu.
Oni sa tvárili, že je to úplne bežná vec, takže sme boli hrdinovia aj my, ale ráno sme odtiaľ prášili kade ľahšie. V tých malých ruských dedinkách nám viackrát povedali, že sme prví Európania, ktorých tam vidia. Fotili si nás a písali o nás do kroník.
V Číne ma dokonca obvinili z únosu dieťaťa. Na jednom úseku sa ku mne totiž pridal čínsky chlapec, lebo chcel vidieť Peking. Povedal som mu, aby sa išiel opýtať rodičov, či so mnou môže ísť, a keď sa vrátil, myslel som si, že je to v poriadku.
Bežali sme spolu asi 60 kilometrov, ale večer, keď sme si už ľahli spať, prišla polícia a odviedli ma na policajnú stanicu. Strávil som tam tri hodiny a potom sa chlapec priznal, že z domu odišiel dobrovoľne, a mňa prepustili.
Mal si niekedy počas cesty chuť celý beh vzdať?
– Beh som chcel vzdať na hranici medzi Mongolskom a Čínou, keď naše sprievodné auto nechceli pustiť do krajiny. Predo mnou bol 300-kilometrový úsek púšťou Gobi, a ak by som pokračoval, musel by som cez ňu bežať sám ešte tri dni a nebol som si istý, či to dobre dopadne.
Nakoniec ma povzbudila jedna sponzorka, ktorá mi zavolala a presvedčila ma, že je to v podstate už len „pár" kilometrov. Môj tím sa na mňa veľmi hneval. Zdravotníčka Petronela Pajliová a šofér Martin Wolf boli proti tomu, aby som pokračoval, pretože vedeli, čo ma čaká.
Musel som bežať na etapy – päť kilometrov behom a polhodinu oddychovať. Ešte som mal so sebou aj vyše 10-kilový ruksak, takže to bola naozaj taká ruleta. Viac-menej som však veril, že na druhej strane sa nájde niekto, kto mi pomôže.
Zdalo by sa, že beh je individuálna akcia, ale vždy je to niekoľko desiatok ľudí, ktorí celú akciu zabezpečujú. Je to veľmi dobrá skúsenosť aj pre bežný život, pretože človek nemôže byť individualista a všetko robiť sám, vždy potrebuje pár ľudí pri sebe, ktorí mu pomôžu.
Neplánuješ na svoje cesty pribrať aj nejakého partnera – bežca?
– S partnerom je to ťažko. Musíte toho človeka poznať, musíte mať spolu nabehané, musíte si sadnúť v tempe, pretože sa delíte o jeden podporný tím a musíte sa zosúladiť. Takže to je ťažké nájsť niekoho takého, aj keď chcel by som – je to pomoc, minimálne psychická. Uvidíme… Ak sa niekto objaví, tak áno, určite budem rád.