Pomáhajú ženám a volajú ich feministky

S Alenou Vráblovou sme sa porozprávali o klube, o ženách, politike i živote.
Čo je poslaním Piešťanského medzinárodného klubu žien?
– Založenie klubu iniciovala v roku 2003 Američanka Consuelo Juárez Brown, ktorá v tom čase žila v Piešťanoch. Podobné kluby zakladajú najmä americké ženy, ktoré sa ocitnú v cudzine, spoznávajú tak krajinu, ľudí a angažujú sa v charite.
U nás začínal klub s približne siedmimi členkami. Pred štyrmi rokmi doň vstúpila neuveriteľne energická Kanaďanka Colette Zaharie Lukan, ktorá pre členstvo získala okolo stovky žien.
Aj mňa oslovila tak, že prišla za mnou do butiku a opýtala sa, či by som nemala záujem zúčastniť sa ich stretnutia. „Prečo nie?" povedala som si. Stretávame sa raz mesačne v Kursalone a snažíme sa pomáhať ženám v núdzi. Máme aj také heslo: „Ženy pre ženy." Na našej webovej stránke nájdu formulár, kde sa môžu uchádzať o našu podporu.
Akým spôsobom zbierate peniaze na charitu a kam idú?
– Robíme najmä vianočné a knižné charitatívne bazáre. S knihami ne-bol nikdy problém, ľudia sa ochotne zbavovali starých knižníc, ale na ten prvý vianočný nám nosili hlavne nepotrebné veci.
Colette nás inšpirovala skúsenosťami zo zahraničia, a tak nasledujúce vianočné bazáre sa už niesli v tvorivom duchu. Ženy šijú vankúšiky s náplňou z voňavých kvetín, vrecúška z tylu, zásterky, drobnosti. Minulý rok sme ponúkali aj vianočné aranžmá, Kursalon bol celý zelený od čečiny.
Zo začiatku sme neverili, že sa takto dajú získať peniaze, ale teraz sa nám podarí za rok vyzbierať okolo dvetisíc eur. Dávali sme ich organizáciám ako Sloboda zvierat, základná umelecká škola, rodinný detský domov, ale aj dvom mamám, ktoré majú postihnuté deti.
Pomohli sme tiež s financovaním výroby koľajníc na schody imobilnej panej, ktorá sa nemala ako dostať z bytu na zvýšenom prízemí. Keď sme tam v októbri prišli, neverila, že sa nám to podarí.
Vďaka našej neúnavnej členke Alici Melicháčovej, ktorá jej sľúbila, že do Vianoc ich bude mať a obehala všetky inštitúcie, sme jej ich mohli dať namontovať. Všetci sme boli veľmi dojatí, keď nám ďakovala.
Volajú vás aj feministky, čo vy na to? Máte s nimi niečo spoločné?
– (Smiech). Aj môj syn mi hovorieva: „Mama zasa ideš k feministkám?" Ak ide o myšlienku rovnosti pohlaví vo všetkých dôležitých oblastiach života, o rovnakú plácu za rovnakú prácu, za odstránenie diskriminácie tak áno, inak nie. Feminizmus je v našej spoločnosti vnímaný negatívne, lenže ženy sú u nás naozaj v postavení toho slabšieho. V charite sa chceme zamerať práve na ne.
Práve takáto skupina žien by mohla pomôcť nielen v charite…
– Ak máte na mysli komunálnu politiku, tam je to trochu zložitejšie. Pôsobila som v nej v rokoch 1990 až 1994 a 1998 – 2002 ako poslankyňa mestského zastupiteľstva za Stranu zelených.
Boli to také šťastnejšie obdobia, plné idealizmu, keď sme niečo tvorili, hoci aj s chybami. Dnes akoby tam presakovali viac skupinové, stranícke záujmy. Poznám veľa múdrych a schopných žien, ktoré by vedeli poľudštiť politiku a bola by som šťastná, keby tam išli, ale viem aj, prečo nejdú.
Jednak sú to predsudky, stále sa boja vyčnievať, majú pocit, že to nestojí za reakciu okolia, ktoré nechápe, prečo chcú niečo zmeniť. Sú vystavené posmechu, zosmiešňovaniu pre veci, ktoré u mužov imponujú.
Od nich sa akosi očakáva vodcovská úloha. U nás sme nikdy nemali na čele mesta ženu, a ak aj nejaká kandiduje, okamžite sa stáva terčom posmechu.


Má nežnejšie pohlavie problém presadiť svoj názor verejne?
– Áno, často nepovedia, čo si myslia, boja sa. Sú zamestnané na úrade, v mestských organizáciách, necítia sa slobodné. Ja som už 16 rokov samostatne zárobkovo činná osoba, v tomto smere ma nič neobmedzuje. Pre mňa bolo aj v politike prvoradé zachovať si charakter.
Pôsobili ste v komunálnej politike, podnikáte, ako vnímate spoluprácu týchto dvoch sfér?
– Myslím si, že skoro neexistuje. Na jednej strane je fajn, že aspoň spolu nebojujeme. Naposledy som vyrazila „do útoku" v čase, keď sa prerábala pešia zóna. Celý rok sa uvažovalo na meste o uzatvorení Winterovej ulice, ale nikto netušil, či sa tak naozaj stane a kedy – až kým sa v októbri neuzavrela.
Dohnalo nás to až do protestných akcií. Investícia za niekoľko miliónov, na začiatku sa nevedelo, čo bude na konci. Štyridsaťšesť prevádzok, ktoré čakali na to, aby počas posledných mesiacov roka mohli dosiahnuť nejaký zisk, nenašlo absolútne žiadne pochopenie, mnohým hrozil krach.
Nakoniec sa nám podarilo presadiť aspoň čiastočné odškodnenie vo forme podpory zamestnanosti. O nejakej náhrade ušlého zisku sa ale vôbec nedalo hovoriť. Niektorým obchodníkom táto pomoc aspoň umožnila zaplatiť nájomné.
Myslíte si, že je záujem zo strany mesta brať do úvahy hlas jeho obyvateľov?
– Nepostrehla som ten záujem a chýba mi. Pri množstve ľudí, ktorí sú tam zamestnaní, na to asi nie je priestor. Je to jedna úradnícka mašinéria, ktorá reaguje až na to, čo sa stane.
Požiera obrovskú časť mestského rozpočtu na vlastné fungovanie, na zabezpečovanie základného chodu mesta, či už verejné osvetlenie, upratovanie, služby, chod úradu, réžie, a týmto nechcem bagatelizovať jeho funkciu, na to mestský úrad je, ale Piešťany sa chcú odlišovať.
Chceme byť svetoznámi a chceli by sme dostáť svojmu chýru a je aj na vedení mesta, ako to dosiahnuť.
Čo by ste ako občianka uvítali či radi zmenili?
– Som trochu poznamenaná tým, že mám skúsenosti v komunálnej politike. Nepoviem vám preto nejaké zbožné želanie, ktoré by možno povedal bežný občan. Je tu však problém, ktorý nastáva asi vo všetkých malých mestách.
Neviem, či si to zodpovední uvedomujú, ale my, ktorí pracujeme v centre, vidíme, že život sa sťahuje za rampy, do Kanady a ulice v centre sú mŕtve. Nepomôže otvorenie kúpeľnej sezóny, kde sa za ťažké peniaze vopchá do dvoch dní celý rad kultúrnych podujatí, z ktorých jeden človek môže absolvovať tak desať percent.
Mesto sa tým veľmi pýši, ale keď už do toho dávame peniaze, bolo by dobre myslieť na to, že ich treba rozdeliť tak, aby neboli podujatia také nárazové.
Zúfalé Vianočné trhy, tiché, akoby sme mali nejaký smútok. Neviem, prečo v Trnave alebo v Nitre vedia dať mestu pred Vianocami trochu viac atmosféry.
A nehovoriac o takých notoricky známych veciach, ako je chýbajúca plaváreň. Je to jedna z našich najväčších tráum, hoci som už čítala, že sa veci hýbu a dochádza k výmene pozemkov na jej výstavbu. Všetci sme, samozrejme, nešťastní z našich komunikácií, ale to nie je nič nové…
Zdá sa vám, že informácií o živote v meste je dostatok?
– Áno. Informácií je dosť a kto chce, určite si ich nájde. Nechodím veľmi na webstránku mesta, ale vždy siahnem po informačnom bulletine radnice. Aj keď viem, že technicky to inak nejde, ale veci, o ktorých sa dočítam, sú už vlastné pasé.
Napriek tomu ma zaujímajú, Piešťany sú moje rodisko, žili tu moji predkovia, som s týmto mestom zviazaná a zaujíma ma každá maličkosť, ktorá sa tu udeje.
Ibaže tak, ako mi chýba záujem z jednej strany, pamätám si z čias, keď som sedávala na mestskom zastupiteľstve, že ak sa riešil nejaký problém, ľudia málokedy prišli. Len keď sa to dotýkalo ich bezprostredného okolia. Prerokovávali sme neuveriteľne dôležité veci za minimálnej alebo žiadnej účasti občanov.