Piešťanskí stavitelia: IMRICH SPITZER

Vari až na ľudové staviteľstvo a podobnú neprofesionálnu stavebnú činnosť, ktorú môže s minimálnou pomocou zvládnuť i neškolený zručný jednotlivec, budova – či už pôjde o stavbu s architektonickými kvalitami alebo bez nich – býva zvyčajne vždy výsledkom práce troch neodmysliteľných subjektov: – investora (stavebníka), ktorý ju objednáva a financuje, – architekta, ktorý, za spoluúčasti štábu špecializovaných odborníkov, vyhotovuje autorský návrh (projekt) a – realizátora, ktorý dá zámeru vyjadrenému projektom finálnu podobu trojrozmerného funkčného objektu.
Považovať investora a architekta, ktorých predstava sa nerealizovala za budovateľov, sa iste javí byť nadnesené a nepatričné, pričom nenaplnené, nezavŕšené budovateľské snahy, odčerpávajúce množstvo síl i prostriedkov, vždy boli, sú a budú zradou budovateľských nádejí, ktorá sa, vari, práve ich dotýka najbolestnejšie.
V Štátnom okresnom archíve v Trnave sa zachovali doklady o snahe vrbovského rodáka MUDr. Emila Weissa (1901 – 1989), v tom čase lekára ženskej kliniky v Bratislave, „… vystaviť v Piešťanoch v kúpeľnom parku na stavebnom pozemku mp. č. 1912/7 jednu budovu pre umiestnenie chirurgickopôrodníckeho sanatória…"

Lekár E. Weiss, ktorého si Piešťanci pamätajú ako neskoršieho primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia nemocnice (1951 – 1974) pod inovovaným priezviskom MUDr. Veselý, dňa 1. marca 1929 požiadal „Slávny Okresný úrad v Piešťanoch" o vydanie stavebného povolenia a k žiadosti priložil situačný plán, príslušné stavebné výkresy, technický popis a statický výpočet zamýšľanej stavby.
Svoju žiadosť odôvodnil presvedčivo: „Obec Piešťany, ktorá už dnes počíta až 12 000 obyvateľov, verejnej nemocnice nemá, tým menej je postarané o liečenie ženských chorôb…Práve z týchto dôvodov som sa rozhodol takéto hygienické sanatórium vybudovať…
Už pri tejto príležitosti prehlasujem, že… zamýšľam do toho prijímať nie len zámožné osoby, ale i ženské z vrstiev najchudobnejších úplne zdarma alebo len za mierne režijné poplatky."

Na projektovej dokumentácii chirurgicko-pôrodníckeho sanatória, vypracovanej v časovom rozmedzí od septembra 1928 do januára 1929 možno čítať meno jej zhotoviteľa: Architekt Spitzer. Vtedy sídlil v Bratislave na Klariskej ulici č. 6 a v približne rovnakej dobe pracoval s architektom J. Konradom na projekte 7-podlažnej budovy voľakedajšieho Obchodného grémia na Gorkého ulici č. 15.
Zatiaľ čo tento veľký spoločný projekt sa v Bratislave uskutočnil (1933), projekt zamýšľaného sanatória v Piešťanoch zostal nenaplnenou nádejou. Keby sa „jednoposchodová budova betónových pilierov, plochou strechou terasovou s troma uličnými frontami" (tak sa píše v Technickom popise; vo výkresoch je prevádzka rozvrhnutá do štyroch podlaží) bola realizovala, situácia v okolí osihotenej vily MUDr. Švorca na Beethovenovej ulici by vyzerala ináč, ako vyzerá.
Architekt Imrich (Emerich) Spitzer (L. Foltyn zaznamenal dátum jeho narodenia „asi 1900"; dátumu smrti sa v publikovaných prameňoch neušiel ani len takto vágny údaj) sa venoval predovšetkým problematike komplexného usporiadania bytu, pričom najznámejšou jeho architektonickou prácou sa stal návrh, vypracovaný vedno s Christianom Ludwigom a Augustínom Danielisom, na prvú výškovú stavbu v Bratislave: Manderlov obchodný a obytný dom s kaviarňou (projekt 1933 – 1934, realizácia 1935). Akokoľvek, život a osud tohto schopného a činorodého tvorcu sa stále radí medzi najmenej poznané. Iste teda neprekvapuje, ak doposiaľ zostávala ukrytá pred širšou verejnosťou i jeho inšpiratívna funkcionalistická vízia nakoniec neuskutočneného chirurgicko-pôrodníckeho sanatória MUDr. Emila Weissa-Veselého v Piešťanoch.

Investor mal záujem na vysokom štandarde a architekt sa snažil jeho požiadavkám vyhovieť. Do suterénu situoval kuchyňu s príslušenstvom, kotolňu ústredného kúrenia a jednoizbový byt domovníka. Na prízemí mali byť ordinácie ženského lekára a chirurga, RTG, diatermia a šesť izieb pre pacientky.
Pre ďalších osem pacientských izieb, operačnú a pôrodnú sálu a ďalšie pre prevádzku potrebné miestnosti bolo vyhradené poschodie. Nad ním bola veľká zasklená veranda, čiastočne krytá strešná terasa, WC a rezervný priestor. Všetky úrovne spájal osobný výťah (dimenzovaný na prepravu pacienta na lôžku) a výťah na rozvoz stravy.
Obaja angažovaní protagonisti – potenciálny investor i zainteresovaný autor návrhu – pre akúsi, nie dosť jasnú príčinu nakoniec prišli o nádej poskytnúť trojrozmerný dôkaz oprávnenosti patriť medzi budovateľov Piešťan. Keďže táto skutočnosť, ktorá znamenala stratu i pre Piešťany, zostáva už zrejme nemennou, hádam bude spravodlivé priznať im posmrtne za preukázané úsilie takéto postavenie honoris causa.