Kresťan je ten, kto žije Ježišov príbeh

Kňazom je už osem rokov, k jezuitom sa dostal vďaka priateľom, ktorých si našiel v Považských strojárňach, kde pred odchodom na vojenčinu pracoval ako robotník.
Po formácii v reholi a pred odchodom do Ríma pôsobil štyri roky v Univerzitnom pastoračnom centre v Banskej Bystrici. Dnes má na starosti pastoračné centrum v Piešťanoch. O tom, že nezaháľa, svedčí fotoreportáž z pašiových hier, ktoré s mladými pripravil. Hovorili sme však aj o inom.

Čo pre vás znamená Veľká noc?
– Je to nádej vo víťazstvo duchovných hodnôt, duchovného sveta nad hmotným. Tiež víťazstvo dobra nad zlom. Víťazstvo úprimnosti nad lžou. Toto predovšetkým, tak ľudsky a humánne.
Ako pre veriaceho je pre mňa úctou, vyznaním Ježiša ako Pána, víťaza, ako toho, kto premohol smrť, a je tým, v ktorom sa zjavil Boh. Ježiša, ktorý nám dal zvesť o Bohu a potvrdil ju udalosťami Veľkej noci. Potvrdil nimi svoj život a pozval k viere všetkých, ktorí sa na túto zvesť môžu pozerať, prežívať ju.
Ako vyzerala vaša príprava na Veľkú noc?
– Z mojej strany išlo o väčšie sústredenie sa na liturgické texty. Každý deň má svoje čítania, vlastné modlitby s nejakým duchovným putovaním od obrátenia k osvieteniu a naplneniu, zriekania sa zla. Je to teda o liturgii, ktorú žijem každodenne s ľuďmi v kostole pri svätých omšiach.
Osobne sa k tomu pripája napríklad predsavzatie, že chcem menej času venovať televízii, menej nepodstatným veciam a posilniť veci podstatné.
Koľko času trávite bežne pred televízorom?
– Slúži nám predovšetkým na sledovanie správ. Okrem nich len veľmi málo. Možno, keď je v nej program alebo relácia, ktorá hovorí o národe. Napríklad keď bolo Slovensko hľadá SuperStar. Chceme byť informovaní. Ja momentálne cez pôst televíziu nepozerám vôbec, pozriem si internet či prečítam noviny.
Veľká noc je pre vás zaťažkávajúcim obdobím. Najmä v spovedniciach máte viac práce. Je spovedanie ľudí náročné?
– Celý rok máme čo robiť. Spovedáme vždy celý týždeň pred prvým piatkom v mesiaci. No áno, teraz pred Veľkou nocou toho je viac. Kňazi hovoria, že áno, spovedanie je náročné.
Myslím si, že veľmi náročné je to, že ľudia chcú kňaza, ktorý ich počúva, vtiahnuť do svojho sveta, do svojich emócií, do toho, ako prežili nejakú bolesť či krivdu vo svojom živote.
Chcú mať istotu, že kňaz sa do nich vcítil, že bol empatický a prenikol do ich príbehu, sveta. Tá trpezlivosť a empatia, po ktorých túžia, sú ťažké. Častokrát smutné a tragické. Sú však aj spovede, keď príde radostný človek, nezranený, milý. Možno sú to jedno, dve percentá, no sú a vždy potešia. To ma posilní a poviem si, že život je predsa krásny.
Dá sa vôbec takto do každého príbehu vcítiť?
– Do každého určite nie. No záleží od okolností. Nie každý to vyžaduje. Niektorí ľudia chcú, aby sa kňaz do nich vcítil, iní nie. To už musím ja vybadať. Je to moja služba pre nich.
Ja sa im snažím ľudsky vyjsť v ústrety a dať im to, po čom túžia. Niektorí vyslovene chcú len formálny obrad. Cítia sa vinní, chcú sa vyznať, ísť preč. Nechcú sa na mňa ani pozrieť, ani do očí, zväčša sú to muži. Vtedy to rešpektujem.
Poviem krátke povzbudzujúce slovo a končíme. Ďalšia je skupina ľudí, ktorí ani nevedia, čo chcú a rozprávajú bez nádychu. Chcú sa jednoducho porozprávať. Poslednou kategóriou sú aj ľudia so psychickým problémom a spoveď je pre nich jediné miesto na svete, kde cítia, že môžu niečo povedať, pretože sa asi mnohí z nich sklamali aj u odborníkov.
Máte nejaký recept na obnovu síl? Ako si vyčistíte hlavu z toho množstva príbehov?
– Snažím sa športovať. Jazdím na bicykli či chodím do telocvične zahrať si nohejbal, volejbal, basketbal, rád plávam. Relaxujem medzi mladými. Chodím do nízkoprahového klubu Place 4 You na Adame Trajane, kde s deckami nič neriešime, žiadne špeciálne programy, iba sa hráme. Rád chodím do hôr, aj sám na vysokohorské túry. Každý deň musím mať aspoň polhodinovú prechádzku.

Pripravili ste s mladými pašiové hry. Ako vznikol ten nápad?
– Jezuiti mali na Slovensku tradíciu takýchto hier už od 19. storočia. Bolo to doplnenie kázania, evanjelizácie. Ide o posolstvo kresťanstva, Ježišovho príbehu. Veď kto je kresťan?
Je to ten, kto žije Ježišov príbeh alebo ho nejakým spôsobom zoberie za svoj príbeh, veď vie, že Ježiš zobral za svoj jeho príbeh. To sa deje v takýchto pašiových hrách. Chcel som teda niečo takéto spraviť s mladými a mal som dojem, že tu v Piešťanoch je na to dobrá pôda.
Za krátky čas sme sa dali do toho a asi za päť týždňov sme to pripravili. Išlo najmä o to, aby títo mladí prežili a skúsili na sebe, čo sa asi stalo vtedy, keď Ježiša ukrižovali, odsúdili, zradili. Akým spôsobom mal asi strach, ako prežíval pokúšania…
Prečo ste sa rozhodli ísť s projektom do ulíc mesta?
– Chceli sme, aby to bolo evanjelizačné v rámci mesta. Aby sa piešťanské ulice a verejné miesta stali nejakým spôsobom aj posvätnými, kde sa odohráva tento Boží, Ježišov príbeh. Je to také vysunutie liturgie a nášho pastoračného centra, kaplnky a kňazov do ulíc mesta.
Išli ste okolo obchodu Erotic City, ktorý miestnym veriacim prekáža. Aký je váš pohľad na tento problém? Nechceli ste ho ako režisér využiť a zakomponovať do krížovej cesty?
– K problému samotnému – je pozitívne, že ľudia prejavili na obchod názor. Keď sa im to nepáči, tak majú právo to vyjadriť a treba to rešpektovať. Nechcem sa však priamo ku konkrétnemu obchodu vyjadriť, je to otázka možno trochu spolitizovaná alebo lobistická.
Na jednej strane je totiž možno veľa iných problémov, ktoré nie sú viditeľné, možno väčších, možno rovnako zlých a ťažkých, nepríjemných. Ale na druhej strane aj toto je problém, ktorý je viditeľný.
Nebolo by dobré povedať, toto je problém a vrhnúť sa naň a na ostatné zabudnúť, a tiež by nebolo dobré zabudnúť na tento. Pokiaľ ide o samotné hry, boli nápady ako obchod využiť.
Boli humorné, trošku pichľavé, napríklad bol návrh, aby sa pred ním stretol Ježiš s Máriou Magdalénou, ale nakoniec sme sa preto nerozhodli. Išli sme jednoducho po Teplickej ulici, kde je veľa iných podnikov, kde sa robí možno tiež veľa zlého a nemorálneho.