Keď vyjsť z vlastného bytu je víťazstvom

Marián Geišberg a Ján Kroner pod režisérskou taktovkou Ľubomíra Vajdičku dokázali svet mentálne výnimočných ľudí zobraziť tak, že som neodchádzal sklamaný.
Elling (M. Geišberg) a Kjell Bjarne (J. Kroner) sú postavení pred zdanlivo jednoduchú úlohu. Po niekoľkých rokoch strávených v ústave dostali od magistrátu mesta Oslo sociálny byt a musia sa postarať sami o seba a začať žiť „každodenným životom".
Ak to nedokážu, o byt prídu. Žiť každodenný život je však pre týchto dvoch problém. „To máme chodiť len tak medzi cudzích ľudí a nanucovať sa im? Ako mám telefonovať so ženou, ktorej tvár si neviem predstaviť? Je blond alebo tmavá? Nalíčená veľmi alebo striedmo?" pýta sa Elling sociálneho kurátora Franka (T. Maštalír).
Aj s Frankovou pomocou sa však dvojica priateľov naučí telefonovať, vychádzať z bytu a nadväzovať kontakt s okolím. Utrpí tým však vzájomné priateľstvo oboch mužov. Kjell Bjarne si nájde ženu a z trucujúceho Ellinga sa aj vďaka tomu stáva básnik.
Chlapi sa naučili žiť „každodenný život", dokonca sa v rámci výnimky, ktorá potvrdzuje pravidlo, aj opijú. Namiesto trestu, ktorý čakajú, ich však Frank potľapká po ramene so slovami: „Chlapi, dokázali ste to!" Celkom presvedčivý happyend, aj preto, že sa napĺňajú Frankove slová o tom, ako sa krásny vzťah vždy skončí tým, že sa každý vyberie ďalej svojou vlastnou cestou.