Blog Petra Remiša: Tak to teda ňé!
Vážení. Hovorá mi Melón, alebo Bulo Breskyňa. V páťich ma mamka šupla do ďecáku, bo neveďela čo s tú moju velkú ťekvicu. V ústave mi dali na hlavu obruč a do hlavy ricínový olej. Raz na velký pátek zabulli ten olej. Vtedy ma strašne zaondílo.
Keď som tri nňi preseďev na nočníku, ríkám vychošovi: Bolí ma s***, zežeň ale pol litra gutalaxu. Zhíkev a vyhoďev ma z ďecáku. Ešťe predtým, ako som sa naučev čítať. Tedy som si našev menežéra na čítaní. Ináč ale ví aj písať. Raz mi U Potkana vypísav 20-ťisíc lístkov a druhý deň som bov zlatý slávik.
Vážený inšpektorát! Tak čil víte, že sťe zašli ďaleko! Slávikovi záť vodičák? Keď len preparkovávam peť kilákov ďál? Za alkohol? Tak to teda ňé! Čo vy ňevíte, že pijem len mlíko a platím poistku na teréňák? A seďemnástky budem jak baliť? Na bicykel? Šak prilbu ani po uši ňenatáhňem!
Sťem-nesťem, nosím čil na ťekvici kýbel. Ňeverím, že ňebol vyrobený pre mňa, bo sedí jak riť na šerbel. Místo ťesňení mám molitan, tak ešťe pár dní zvládňem. Len ňevím, čo robiť, keď mi behňe núťer ovad. To už asi ňezvládňem.
Vážení, tak švihom! Vodičák za cédečko s hemeroidami. Ináč sťe ma zelli šecci.
( s***= srák )
